Bystričan, ktorý si vybral šľachetnú prácu: Ľuboš zasvätil svoj život pomoci malým pacientom

Foto: Ľuboš Moravčík

Ľuboš Moravčík pochádza z južného Slovenska. Narodil sa v Nových Zámkoch, ale detstvo aj gymnaziálne časy prežil v Štúrove. Po štúdiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici už v tomto meste zostal. A svoj život zasvätil práve pomoci chorým deťom v Svetielku nádeje.

Kedy a prečo ste sa rozhodli pridať k Svetielku nádeje?

Pre Svetielko nádeje pracujem od roku 2008. Poznal som činnosť združenia roky predtým, ako som sa stal zamestnancom. Vždy som túžil po zamestnaní, ktoré je zároveň aj poslaním, a ktoré dokáže priamo ovplyvňovať životy ľudí. Keď som sa pridával k Svetielku nádeje, nemal som ani tušenia, akým spôsobom sa náplň mojej práce bude meniť a aké výzvy prinesie budúcnosť. Motivácia však bola jednoznačná a pretrvala do dnešných dní – pomáhať ľuďom nachádzať nové možnosti, ako čo najlepšie prekonať náročnú životnú etapu.

Aká je vaša funkcia v tomto občianskom združení?

Pracujem v združení ako sociálny pracovník a koordinátor dobrovoľníkov.

Práca, ktorú vykonávate, je asi poriadne pestrá. Spomeňte aktivity, ktorým sa venujete…

Ak sa pýtate na náplň moje práce tak je viacero oblastí, ktoré sú prepojené. Moje hlavné funkcie sú sociálny pracovník a koordinátor dobrovoľníkov. Ako sociálny pracovník som v každodennom kontakte s rodinami a deťmi. Na základe našich rozhovorov a poznatkov navrhujeme a realizujeme projekty, ktoré vedú k zníženiu nákladov na liečbu a k zvyšovaniu kvality život pacientov počas ich hospitalizácie v nemocnici. Robím sociálne poradenstvo, základnú advokáciu, informujem rodičov o možnostiach ktoré ponúka Svetielko nádeje(ubytovacie zariadenie, dopravná služba, preplácanie liekov, príspevok na parochňu…). Deťom požičiavam hračky, rozprávky, knižky, počítače. Môžem rodine pomôcť odkomunikovať novú situáciu so zamestnávateľom, so školou. Poskytujem prostredníctvom rozhovorov psychosociálnu oporu pre dieťa aj rodičov. Všetko to závisí od toho, či ponuku mojich služieb chcú alebo nechcú využiť.

Príležitostne organizujeme na oddelení kultúrne podujatia, divadielka, návštevy známych osobností. Mám na starosti narodeniny a meniny pre deti, organizáciu Vianoc, Silvestra, Halloweenu. Pre deti po vyliečení pripravujeme a organizujeme výlety do Chorvátska, jazdenie na koňoch, poznávacie výlety či pobyty v aquaparkoch.

V rámci starostlivosti o ťažko choré deti v terminálnom štádiu ochorenia som súčasťou tímu v detskom mobilnom hospici. Sprevádzame rodinu v ťažkom období posledných mesiacov života dieťaťa, ktoré je choré.

Venujete sa však aj dobrovoľníkom…

Koordinujem aj dobrovoľníkov, ktorí sa na oddelení s deťmi hrajú, pripravujú im malé predstavenia alebo koncerty. Spolupracujeme s viacerými strednými školami v rámci Banskej Bystrice, Zvolena a Žiaru nad Hronom a aj so Stredoškolskými internátmi v Banskej Bystrici.

Vymenovať spomenúť všetko by bolo na samostatný článok. Základné pravidlo je snaha individuálne riešiť potreby a záujmy každého dieťaťa, ale zároveň vytvárať aj sieť zmysluplných projektov, ktoré sú určené pre všetky rodiny, kde sa dieťa lieči na onkologické ochorenie. Popri tomto všetkom sa snažím stále sa vzdelávať a zlepšovať v tom čo robím.

Venujete sa im ako dobrovoľník. Čo vás k tomu motivuje?

Neviem, či sa to dá takto povedať. Som zamestnanec a za svoju prácu som zaplatený. Je však pravdou, že kopec času venujem práci aj mimo pracovný čas. Takže dá sa povedať, že som aj dobrovoľník. Vnímam v rámci svojej práce množstvo cieľov a výziev, ktoré by mohli posunúť kvalitu poskytovaných služieb na vyššiu úroveň. Pre mňa osobne je veľmi ťažké a niekedy až nemožné, odlúčiť prácu od osobného života. Posúvam sa síce v pracovných veciach a pomáham, ale mám menej času na vlastné záľuby a na rodinu.

Denne sa stretávate s malými pacientmi. Je ťažké, tváriť sa pred nimi veselo, hoci viacerí bojujú s vážnymi chorobami?

Každá situácia je iná a vyžaduje iný prístup. Ak sa rozprávam s rodičom alebo pacientom o dôležitých veciach, prispôsobím tomu aj svoje správanie. Vnímam ich náladu a snažím sa prispôsobiť svoju komunikáciu tomu, ako sa cítia. Inokedy je rozveselenie a odľahčenie situácie viac žiadúce. Sila sociálneho kontaktu je práve v tom, že dokážeme vnímať emócie pacienta a prežívať ich s nimi. To ľudí zblíži a vytvorí dôveru, ktorá je základným predpokladom v psychosociálnej starostlivosti. Boj s chorobou je vlastne do veľkej miery bojom s obmedzeniami, ktoré prináša liečba. Deti nemôžu ísť von, musia byť často dlho v nemocnici, môžu mať bolesti, trpia nechutenstvom alebo majú rôzne dietetické obmedzenia, musia sa podriadiť vyšetreniam a zákrokom, ktoré sú nepríjemné alebo bolestivé. Rozveseliť ich a pristupovať ku nim s láskou, pochopením, trpezlivosťou, je základný predpoklad spokojnosti pacienta aj rodiča.

Veľa ľudí robieva zbierky hračiek pre deti v nemocniciach. Čo však týmto deťom najviac chýba?

To je veľmi dobrá otázka. Hranie sa je veľmi dôležité. Existuje celá veda o hraní sa a o možných pozitívnych efektoch hry. Zavaliť však dieťa hračkami len preto, lebo je choré, nemusí mať ten efekt, aký od toho očakávame. Mnohokrát sme svedkami toho, ako rodina a príbuzní zavalia dieťa hračkami v snahe urobiť ho šťastným. Inokedy zase vidíme, ako dieťa ostane prekvapené, ak niečo dostane, lebo na to nie je zvyknuté. Takže moja rada znie, všetko s mierou. Ale otázka bola, čo deťom najviac chýba – myslím si, že kamaráti a rozmanitosť života, ktorú mali pred ochorením. Hračkami ju nenahradíme.

Ak sa s deťmi stretávate dlhšiu dobu, určite ste si medzi sebou vytvorili dobré vzťahy. Berú vás viac ako kamaráta, učiteľa alebo ako rodiča? Oslovujú vás nejako špeciálne?

To neviem zodpovedať. Asi je to otázka na deti. Dúfam, že ma neberú ako učiteľa ani ako rodiča. Najviac mi vyhovuje tá rola kamaráta. Oslovenia sú rôzne – od uja Mravčeka až po úplne oficiálne pán Moravčík (to väčšinou spískajú rodičia, ktorí učia deti slušnému správaniu). Najviac mi vyhovuje, keď si deti samé vyberú, ako ma budú volať. V tieto dni tu máme výnimočne kreatívne dievčatko, ktoré samo seba volá každý deň nejako ináč – spravidla si vyberie meno ošetrujúceho lekára alebo sestry a celý deň nám tvrdí, že sa tak volá. Je to veľmi milé a úsmevné. Mňa volá ujo Vierka. :D

Máte aj vlastné deti? Ak áno, nemajú problém s tým, že veľa svojho času trávite pri iných alebo to chápu?

Mám 12-ročného syna. Bol mi viackrát „pomôcť“ na oddelení. Hral sa s deťmi, pokiaľ ja som mal inú prácu. Mnohokrát sa rozprávame o tom, čo deti na oddelení zažívajú a snažím sa mu vysvetliť hlavne to, že aké šťastie je, byť zdravý a môcť chodiť do školy a plniť si aj neobľúbené úlohy. Pozná mnoho z vyliečených pacientov. Pre mňa je najdôležitejšie, aby chápal zmysel, prečo je dôležité pomáhať slabším a chorým. Dokáže mi však ukázať aj svoju nespokojnosť ak prichádzam z práce príliš neskoro domov.

Aké projekty, ktoré ste pripravovali v nemocnici, považujete za najúspešnejšie?

Dovolím si tvrdiť, že každý splnil svoj účel a preto bol úspešný. Ale hlavne projekt dopravnej služby, ubytovacieho zariadenia, preplácanie liekov, dobrovoľníctva či sociálneho poradenstva sú najdôležitejšie. Najnovší projekt je liečebná pedagogika a ukazuje sa, že sme vybrali skvelého človeka, ktorý sa deťom a rodičom venuje oddane, naplno, a ktorý má nové nápady a skvelé myšlienky, ktoré sú pre pacientov a rodiny veľkým prínosom. Rovnako dôležitý je pre nás aj projekt detského mobilného hospicu, ktorý sa však nerealizuje v nemocnici, ale priamo doma v rodinách.

Dokážu malí pacienti prejaviť vďaka, opätovať vám vašu snahu o to, aby im počas pobytu v nemocnici bolo lepšie?

Veľmi dobrá otázka. Nečakám vďaku. Ani slová ďakujem. Nie je to obraz reálneho pocitu dieťaťa. Nechcem, aby dieťa vnímalo našu prítomnosť alebo naše aktivity ako niečo nadštandardné – chcel by som aby to bola samozrejmosť, že v každej nemocnici sa o deti postarajú nie len po zdravotnej stránke. My sme tu pre nich. Pre mňa je skôr rozhodujúce, či sa deti potešia, ak sa spolu zahráme, alebo či sa ku hre pridajú. Ak áno, je to veľký prejav dôvery. Deti majú vlastné mechanizmy prístupu a vnímania ľudí okolo seba. Ich svet je fascinujúci a správaním dokážu povedať veľmi veľa. Slovo ďakujem nie je pre mňa dôležité.

Čo by sa podľa vás malo v našom meste zmeniť, aby sa deti, ktoré sú nútené, tráviť v nemocnici dlhší čas, mali aspoň o niečo lepšie?

Neviem, či má mesto vplyv na to, aby sa niečo v nemocnici pre hospitalizované deti zlepšilo, pokiaľ sa to týka psychosociálnej starostlivosti. Ak chceme vybudovať pre všetky choré deti, pre všetkých slabých alebo spoločensky vylúčených lepší svet, vzdelávajme naše deti, investujme do toho, aby dokázali rozlíšiť čo je dobré a šľachetné. Vzdelávajme ich ku tomu, aby nehľadeli len na svoj prospech, ale aby sa naučili integrovať do svojho života aj ľudí, ktorí pomoc a oporu potrebujú. Vyrastie z nich generácia, ktorá bude vnímať potreby chorých ako súčasť svojho sveta.

Spomeňte nejakú milú či vtipnú príhodu s deťmi, ktorá vám utkvela v pamäti…

Veselých príhod sa nájde kopec – spomeniem jednu takú šibalskú. Mali sme tu pred istým časom chlapca a dievča. Obaja mali približne 15. Boli hospitalizovaní bez rodičov a nakoľko mali hodne voľného času, tak ho trávili spolu. Jeden večer robili pri nejakej spoločenskej hre príliš veľký hluk a maminka, ktorá bola vedľa v izbe s dieťaťom, ich prišla upozorniť. Vyhodnotili ju ako dobrý terč osobnej pomsty a pred dvere na chodbu jej nainštalovali v noci verne vyzerajúcu atrapu hada. Myslím si že výskot obete zobudil vtedy skoro ráno celé oddelenie. Ani kanadské žartíky neobchádzajú naše oddelenie.

A naopak, napadá vám aj nejaká smutná udalosť?

Čo sa týka tých smutných tých je tiež veľa. Vždy je veľmi smutné a bolestné, keď liečba nezaberá a choroba postupuje. Najbolestnejšie je, keď dieťa zomrie. Vtedy je to veľká rana pre rodinu aj pre personál, ktorý sa o dieťa staral, poznal ho a prežil s ním kopec chvíľ (ťažkých aj veselých). Malou útechou je to, že rodina nemusí ani v tých najťažších chvíľach zvládať všetko sama. Tím detského mobilného hospicu ponúka 24 hodín 7 dní v týždni starostlivosť o dieťa a rodinu v domácom prostredí.

Stretávate sa aj s nejakými problémami či byrokraciou, ktorá vám sťažuje fungovanie?

Niekedy sa to stáva. Je to väčšinou len otázka nastavovania nových projektov. Nemocnica je pre nás dôležitý partner, nakoľko projekty realizujeme na jej „území“. Naša spolupráca je veľmi korektná a otvorená. My vytvárame pre deti a rodičov nadštandardné služby a projekty, a to zvyšuje kredit nemocnice. Naším cieľom je spokojné dieťa a rodič, kľúčovým je pre nás prístup, komunikácie, podpora, pomoc – nejednáme direktívne – vysvetľujeme, učíme, ukazujeme. Keby všetci zamestnanci v nemocnici brali deti a rodičov ako partnerov na komunikáciu, keby ich skutočne počúvali a vnímali, čo hovoria, keby sa s každým jednalo ako s rovnocenným, bez zneužívania pozície moci v komunikácii, odchádzalo by z nemocnice oveľa viac spokojných klientov. Citlivý prístup, nezvyšovanie hlasu, úsmev, empatia, by mali byť samozrejmosťou. U nás ešte nie je vytvorený mechanizmus prijímania kritiky, ako niečoho pozitívneho. Neuvedomujeme si, že ak sa chceme v zdravotníctve pohnúť ďalej, tak úcta a váženie si názoru klientov, je veľmi dôležité.

Keby vás chcel niekto podporiť, ako by mohol?

Spôsobov ako nás podporiť je viacero. Všetky naše projekty stoja peniaze (služby, materiál, prenájom priestorov, projekty, platy zamestnancov). Tie získavame hlavne z poukázania 2% z dane, z finančných darov, z pravidelného prispievania. Niektoré projekty vieme zastrešiť cez grantové výzvy. Na detský mobilný hospic je vyhlásená do konca mesiaca jún 2016 DMS zbierka. Sumou 2 eur môžu ľudia podporiť fungovanie detského mobilného hospicu ak pošlú sms v tvare DMS SVETIELKO na číslo 877.

Vážime si však aj podporu prostredníctvom dobrovoľníctva, alebo sa ľudia môžu stať fanúšikmi našej fun page na Facebooku, zdieľať naše statusy a takto pomôcť šíriť informácie o tom, čo a pre koho robíme.

Všetky podrobné informácie a postupy nájdu na našej stránke v sekcii Ako nám môžete pomôcť. Jedným z najkrajších spôsobov, ako môžu pomôcť je stať sa dobrovoľníkom Svetielka nádeje. V prípade záujmu môžu ľudia kontaktovať priamo mňa na telefónnom čísle 0915 878 767. Rád sa im budem venovať a porozprávame sa o možnosti dobrovoľníctva.

Ako najradšej trávite voľné chvíle v našom meste?

Medzi moje záľuby patrí turistika – a možností je v okolí neúrekom. Priamo v meste raz za čas využijem príležitosť ísť na jazzový koncert. Rád by som využil aj iné kultúrne možnosti mesta, ale používam štandardnú výhovorku, že nie je čas. Pred pár rokmi som pravidelne chodieval na hokej fandiť baranom. Držím im palce, a aj v tejto sezóne sledujem ako sa im darí.

Čítajte tiež:

Žena, ktorá si za svoju obetavosť zaslúži klobúk dole: Bystričanka Mária (40) život zasvätila autistom

Rozhovor s bystrickou dobrovoľníčkou: V našom meste sa deje čoraz viac vecí, zapájajú sa celé rodiny