Katarína bojuje o titul Učiteľ Slovenska: Snažím sa, aby každé moje dieťa bolo šťastné a milované

Zdroj: archív Kataríny Striešovej

Medzi desiatku finalistov ceny Učiteľ Slovenska vybrala odborná porota aj Katarínu Striešovú, ktorá učí v triedach pre intelektovo nadané deti na ZŠ Ďumbierska 17 v Banskej Bystrici. Prvú reakciu na tento úspech sme vám priniesli už prednedávnom. Tentoraz sme výnimočnú pedagogičku vyspovedali v rozhovore.

V rozhovore s Katarínou Striešovou sa dozviete:

• o čo sa snaží pri každom dieťati
• čo je na jej práci najkrajšie
• ako zvládala vyučovanie počas koronakrízy
• v čom vidí najväčší problém slovenského školstva

Kedy sa zrodila vaša túžba byť učiteľkou?

Učiteľkou som chcela byť od malička. S deťmi som začala pracovať už ako 15-ročná v letných táboroch ako praktikantka a od 18 ako vedúca. Keďže ma práca s deťmi veľmi bavila, rozhodla som sa študovať na Pedagogickej fakulte, kde som sa začala venovať deťom aj ako trénerka basketbalu.

Ako si spomínate na svoje učiteľské začiatky?

Ako mladá učiteľka som začínala zastupovaním na mojej terajšej škole. Potom som učila na dedinskej škole, neskôr na alternatívnej i súkromnej. Teraz už 19 rokov učím na mojej prvej – Základnej škole, Ďumbierska 17, v triedach pre intelektovo nadané deti. Je to náročná, ale krásna práca v super učiteľskom kolektíve.

Práca učiteľa, obzvlášť pri menších deťoch, nie ja asi iba o učení. Čo všetko zahŕňa?

Práca s najmenšími žiakmi je hlavne o zodpovednosti. Malý školáčik prichádza do školy s veľkými nádejami ale aj neistotou. Tu sa snažím byť ich pomocníkom, akoby druhou mamou, ktorá ich nielen učí, ale aj chráni a pomáha im vytvárať nové vzťahy v triede. Snažím sa, aby každé moje dieťa bolo šťastné, akceptované a milované.

Čo je podľa vás na tejto práci najkrajšie a čo, naopak, najťažšie?

Malé deti vedia byť neskutočne úprimné a vďačné, hocikedy vás prídu vystískať a neraz sa mi stane, že sa pomýlia a povedia mi mama. :) A čo je najťažšie? Každé dieťa prichádza do školy ako malá individualita a mojou úlohou je vytvoriť z nich super fungujúci kolektív.

Keby ste mali vybrať niečo, čo vám počas vašej praxe učiteľky najviac utkvelo v pamäti, na čo najradšej spomínate?

Tých spomienok je mnoho. Veľmi ma napríklad potešila i rozosmiala jedna ospravedlnenka od rodičov, že ich syn musel napriek svojej vôli zostať doma, lebo je chorý. Veľmi rada spomínam aj na šťastné tváre detí pri spoločne strávených výletoch či úspešne absolvovaných súťažiach. Za nezabudnuteľné považujem aj stretnutia s mojimi žiakmi alebo ich rodičmi po rokoch, na ich úsmevy a srdečné rozhovory s nimi. Alebo keď mi mamina môjho bývalého žiaka, ktorý študuje na Harvarde, pri našich stretnutiach vždy poďakuje za to, že som jej synovi dala výborné základy a priviedla ho k záujmu o poznávanie.

Na nasledujúcej strane sa dozviete aj to, ako zvládala vyučovanie počas koronakrízy či v čom vidí najväčší problém slovenského školstva.