Vyspovedali sme najznámejšiu učiteľku plávania v Bystrici: Alžbeta Pažáková prehovorila o svojich zážitkoch

Mesto už po osemnásty raz ocenilo športovcov spod Urpína a jednou z tých, ktorí si prevzali cenu, bola aj pani Alžbeta Pažáková, trénerka plávania a autorka projektu výučby plávania detí. Okrem toho, že uspela v kategórii tréneri – funkcionári, získala k tomuto oceneniu ako bonus symbolickú vstupenku, ktorá ju oprávňuje k neobmedzenému počtu vstupov na mestskú plaváreň v Banskej Bystrici.

Článok o jej zisku voľnej vstupenky na plaváreň sa stal doslova hitom. Prečítali si ho u nás tisíce ľudí a Banskobystričania sa rozrozprávali o tom, ako si spomínajú na časy, kedy ich pani Alžbeta učila plávať. Rozhodli sme sa preto osloviť aj priamo ocenenú učiteľku plávania, ktorá nám v rozhovore povedala viac nielen o svojej práci.

Pred pár dňami ste boli ocenená mestom v kategórii tréneri a funkcionári. Aké boli vaše pocity, keď ste sa dozvedeli, že dostanete cenu?

Každý človek je šťastný, keď je pre neho práca koníčkom. Navyše som mala to šťastie, že predstavitelia nášho mesta moju prácu 14 rokov podporovali a dovolili mi vypracovať projekt výuky plávania pre základné školy, na ktorý som hrdá a ktorý je na Slovensku jedinečný. Posledné 4 roky si predstavitelia mesta moju prácu nevážili, preto ma veľmi potešilo, že nový pán primátor moju prácu ocenil.

Čakali ste, že sa vám niekedy ujde až takejto pocty?

To určite nie. Učiteľ je totiž v postavení, že sa nemôže chváliť, že učí dobre, on dobre učiť musí.

K oceneniu ste dostali aj voľný vstup na plaváreň, čo sa vám asi veľmi hodí. Využívate ho už teraz naplno, resp. plánujete?

Deti na plavecké kurzy chodia počas celého školského roka, preto som na plavárni každý deň vyučovania a samozrejme si po skončení výuky každý deň zaplávam. Preto je permanentka pre mňa krásnou odmenou.

Keď sme napísali o vašej špeciálnej odmene , článok zožal obrovský úspech a ľudia začali vo veľkom spomínať. Porozprávali nám, že ste dávali prísne rozcvičky, vzbudzovali ste pred nimi rešpekt a odučili ste dokonca celé generácie Bystričanov, ktorí nešetrili vďakou za to, že sa hlavne vďaka vám a tvrdému drilu naučili plávať. Čítajú sa také slová dobre?

Deti sú úprimné a hneď na plaveckom kurze vidíte ich radosť, čo je pre mňa najkrajšia odmena. O tvrdom drile nemôže byť ani reči, nekompromisné sú len pravidlá, ktoré deti na plavárni musia kvôli bezpečnosti dodržať. Vyžadujem samozrejme aj sústredenosť na učenie, ináč by sa deti plávať nenaučili. Keď deti pravidlá prijmú, môžem ich začať motivovať pochvalami, na úspechy, deti pekné spomienky, a preto si ma takmer všetky deti pamätajú a pol Banskej Bystrice sa mi zdraví. No a keď si spomenú ešte aj ako dospelí, tak to je pocta skoro taká, ako ocenenie mestom Banská Bystrica.

Aký je to pocit, odučiť v bazéne 40 000 ľudí?

Číslo, ktoré sa objavilo v novinách je štatistika, ktorú odovzdávam mestu Banská Bystrica. Ten počet je v skutočnosti menší, lebo každé dieťa u nás absolvuje tri etapy: prípravný, základný a zdokonaľovací kurz, preto sa u mňa učí v 2. ,3. a 5. ročníku základnej školy. Na plavárni mi pomáhajú učiť aj učitelia príslušnej školy, ktorých metodicky vediem a oni učia deti, ktoré už na kurz prišli ako plavci, ktorých treba zdokonaliť; techniku deťom vysvetľujem ja. Priamo učím len neplavcov, čo je 1/3 až ½ detí. Tých vyše 40 000 som ale musela dokázať zorganizovať tak (z jednej školy naraz príde 40 – 60 detí), aby sa nielen naučili plávať, ale získali k plávaniu a vode dobrý vzťah, čo sa mi zjavne, podľa ohlasov, podarilo. A keď má učiteľ deti a vodu rád, výsledkom je, že ak na plavecký kurz chodia, naozaj sa všetci plávať naučia. A na tieto výsledky som hrdá.

Spomínate si ešte na svoje začiatky, keď ste sa deťom začali venovať?

Bola som mladá nadšená učiteľka, ktorá dostala príležitosť, deťom dokázať, že sú všetky šikovné a plávať sa naučia. Začínala som v Bratislave na ZŠ Sibírska, kde ma hneď zobrali na plavecký kurz a dostala som neplavcov. Už vtedy som zistila, aký musí byť učiteľ šikovný, aby deťom, ktoré majú strach dokázal, že vo vode je dobre a keď si zvyknú, na konci kurzu sa tešia nielen z vody, ale aj z toho, že sa naučili plávať.

Určite ste za tie roky zažili množstvo veselých príhod. Napadá vám nejaká aj teraz?

S deťmi je veselo vždy, veselo si všeličo zabudnú, popletú, domotajú. Najmilší sú tí, ktorí sa boja hlavne pary, a tam mi pomáha vysvetlenie: deti, v pare je teplúčko iba tak, ako v Afrike a keď tam černoškovia vydržia celý deň, dokonca celý život, tak mi to teplo chvíľu vydržíme tiež. Do pary chodíme za odmenu, lebo je tam teplo. Keby tam bolo zle, ľudia by tam nechodili. Tak to teraz vyskúšame, dobre? A tak sa mi darí naučiť chodiť do pary všetky deti.

Museli ste riešiť aj vážnejšie prípady, kedy sa napríklad niekto topil?

Na plaveckých kurzoch máme výuku zorganizovanú tak, aby sa nič nestalo, učiteľ nesmie urobiť žiadnu chybu, vždy musí mať všetky deti pod kontrolou, a preto sú naše kurzy bezpečné. V roku 2000 prišiel na koniec nášho plaveckého kurzu, keď majú naše deti voľné hry. Učiteľ dedinskej základnej školy na svoje deti dostatočne nedohliadol a jedno dieťa zostalo pod vodou. Pani učiteľka, ktorá dozerala na naše deti, dieťa na dne zbadala, zavolala na mňa a chlapca sme z vody vytiahli. Dávala som mu umelé dýchanie a keď pribehol plavčík, dieťa sa nám do príchodu záchranky podarilo prebrať. Dieťa sme zachránili, o rok prišlo ku mne na kurz a plávať sa naučilo.

Viete porovnať, v čom sa líšia tréningy vtedy a dnes?

Tréningy predtým a dnes sa líšia len tým, že rodičia musia v každom športe za tréning platiť veľké peniaze. Preto dnešný šport už nie je o výbere talentov, ale o peňaženkách rodičov. Mám to šťastie, že som trénerku nikdy nerobila (kvalifikáciu mám), a ako učiteľka som vždy chcela, aby sa plávať naučili všetky deti.

Zmenil sa za tie roky nejako prístup a chuť do tréningu vašich zverencov?

Deti sa veľmi nezmenili, len ich čoraz viac má nadváhu, lebo sa menej hýbu, veľa z nich je nesústredených a stále menej detí chodí s rodičmi na plaváreň. Chce to dobrého učiteľa, aby dokázal zmotivovať všetky deti, a keď sa mu to podarí, deti sa učiť chcú, a preto sa plávať naučia aj najväčší bojkovia. A to je pre mňa najkrajšia odmena.

Čo vás poháňa vpred a čo vám dodáva toľko energie, že sa stále stíhate venovať deťom?

Deti. Plávať sa naučia aj deti, ktoré sú slabšie v učení, aj v iných športoch. Keď stanovím jednoduché a jasné pravidlá, deti ich dokážu prirodzene rešpektovať, a keď za to dostanú odmenu: voľné hry a tobogan, a pri nedodržaní trest: nehrám sa, ale smutne sedím na lavičke, všetky deti sa chcú učiť, a preto sa každý deň do práce teším a spokojné, šťastné deti sú moja najväčšia odmena.

Prečo máte radi Banskú Bystricu a ktoré zákutia v nej sú vášmu srdcu najbližšie?

Banská Bystrica je moje rodné mesto, prežila som tu svoje detstvo, po vysokej škole som sa sem vrátila a som tu doma. Milujem prírodu, hory, šport. To všetko mi moje mesto dáva. A keď som v ňom našla aj prácu, z ktorej mám radosť, mám moje mesto naozaj rada. Vyrástla som na Žltých pieskoch, pod skokanskými mostíkmi. Urpín a jeho lesy boli v lete moje ihrisko, v zime som sa tu naučila lyžovať, chodila lyžovať, a potom aj pretekársky robila zjazdové lyžovanie. Ďalší kút, ktorý mi pripomína šťastné detstvo, je “Leninov” park, kde som na antukových kurtoch hrávala volejbal. Zeleň a ticho je milé miesto na oddych blízko centra mesta.

V centre mám rada historické budovy a hradby, ktoré ma napĺňajú obdivom k majstrovstvu minulých generácií, lebo dávajú mestu pohodu a krásu. No a okolie Banskej Bystrice je závideniahodné. Kam sa pohnete, všade okolo je príroda, ktorá vám dáva príležitosť na turistiku a lyžovanie. Ďalšia moja srdcovka je samozrejme pláž a plaváreň. Na plážovom kúpalisku som v mladosti trávila celé leto, hrávala volejbal a plávala. Preto verím, že sa novému vedeniu mesta podarí nájsť riešenie, ako vrátiť areálu jeho prírodný charakter a v jazere budeme znovu plávať. Našu obnovenú plaváreň mám mimoriadne rada, denne plávam a regenerujem sa v relaxačnom bazéne a chodím do pary.

Je síce známe, že vašou najväčšou vášňou je plávanie, ale priblížte nám prosím, čomu všetkému sa ešte venujete…

Mala som krásne detstvo, vtedy mali všetky deti možnosť športovať, lebo sa za tréningy platiť nemuselo. Začínala som ako 6-ročná gymnastikou v Sokole. Potom si ma vybrali, kvôli mojej výške, na atletiku, skok do výšky a basketbal, ktorý som vydržala hrať len rok, lebo sa mi viac páčil volejbal, ktorý mi vydržal do odchodu do Bratislavy. Najradšej som ale mala hory, v lete turistiku a v zime lyžovanie. Jeden rok bežecké, a potom zjazdové, ktoré mi vydržalo až do ukončenia vysokej školy. Pretože som bola v športe všestranná a v škole som sa dobre učila, chcela som byť učiteľkou telocviku, a tak som si vybrala FTVŠ v Bratislave. Tam k mojím koníčkom pribudlo pravidelné plávanie a horolezectvo. Pred 15 rokmi som začala s otužovaním. Už 12 rokov pravidelne, november – apríl, každú nedeľu plávam v studenej vode 0 – 8°C. Všetky tieto športy mám rada dodnes, aktívne oddychujem a relaxujem pohybom. Do práce celoročne chodím na bicykli a začala som chodiť naboso, ako prípravu na banskobystrický polmaratón, ktorý chcem bežať bosá.

Máte nejaké vyššie ciele alebo životné míľniky, ktoré by ste chceli dosiahnuť, čo sa týka plaveckých kurzov, napríklad ešte o niekoľko tisíc rozšíriť počet vašich zverencov? :)

Životných míľnikov mám dosť. Čo sa týka plávania, už len jeden: nájsť za seba na plavecké kurzy náhradu, aby môj projekt pokračoval ďalej, aj bezo mňa, aspoň na takej kvalitatívnej úrovni, ako doteraz. Som už dôchodkyňa a učiť budem maximálne už len 2 – 3 roky. Chcem byť zdravá aj ďalej, (od svojich 40 rokov som nebola práceneschopná, 20 rokov som nechýbala na plavárni). Chcem byť aj naďalej vegetariánka a vitariánka, a tak chrániť nielen svoje zdravie, ale aj šetriť prírodu. Chcela by som ešte ďalej darovať krv (som držiteľka zlatej Janského plakety). Chcem ďalej športovať a otužovať, ako doteraz.

Čaká ma najdôležitejšia méta: tak, ako som naučila športovať svoje deti (sú tiež všestranné a relaxujú športovaním), chcem naučiť milovať prírodu a šport, svoje vnúčatá. Pomáhať mi bude môj manžel, ktorý tiež aktívne športuje a je mimoriadne všestranný. Je tréner atletiky, a má z veteránskych majstrovstiev sveta a Európy 16 medailí v skoku o žrdi.

Je niečo, čo by ste na záver chceli odkázať našim čitateľom?

Snaž sa žiť tak, aby si nikomu neublížil. To je heslo môjho života a verím, že sa mi darí podľa toho žiť. Myslím si, že keby sme deťom dávali dostatok lásky, vyrástli by z nich nenásilní, tolerantní dospelí, ktorí by si agresivitu vybíjali športovaním a na svete by nemuseli byť vojny.

Foto: archív Alžbety Pažákovej