Rozhovor s bystrickou psychologičkou: Najčastejšie riešim depresívne stavy, ktoré sú reakciou na ťažký stres

Kedy nastal zlom, že ste sa vybrali na túto dráhu a ako dlho sa venujete psychológii?

Neviem, či sa dá hovoriť o zlome. Bolo to pre mňa také prirodzené. Pre psychológiu som sa rozhodla už v prvom ročníku strednej školy. K môjmu rozhodnutiu určite prispela moja staršia sestra Vlasta, ktorá študovala na FFUK Bratislava knihovníctvo a zásobovala ma literatúrou, knihami časopismi – Príroda a spoločnosť, kde bolo v tom čase veľa článkov zo psychológie.

Štúdium psychológie som ukončila na FFUK Bratislava a okrem dvojročnej materskej dovolenky nepretržite pracujem ako psychológ. Do „nežnej revolúcie „ ako pracovný psychológ v podnikoch Tesla Orava Nižná a Závody výpočtovej techniky Banská Bystrica. Svojím spôsobom profesijný zlom nastal nástupom na psychiatrické odd. Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta Banská Bystrica, kde som začala pracovať ako klinický psychológ a kde som pracovala dvadsať rokov. Psychiatria je najlepšia škola pre psychológa, je to ako detektívka, pátranie v hlbinách duše klienta.

Je potrebné mať ukončené špecializácie?

Jednoznačne áno, nie je psychológ ako psychológ, tak ako lekár, každý má svoju špecializáciu.

Chodia k vám deti?

Áno v pubertálnom veku 16 – 19 rokov. Menšie deti v doprovode rodičov – mala som v terapii šesťročného chlapca s fóbiami, strach z úzkych priestorov ako výťahy WC, či WC v škole.

S akými potiažami k vám klienti najčastejšie prichádzajú?

Najčastejšie sú to úzkostno – depresívne stavy, prevažne ako reakcia na ťažký stres, stratu blízkej osoby, stratu zamestnania, partnerské problémy, závislosti, a v poslednom období sú to klienti po odobratí vodičského oprávnenia, ktorí musia po preskúmaní zdravotného stavu zo zákona absolvovať odborné psychologické poradenstvo.

Mávate aj ťažké prípady?

Áno, z pohľadu psychoterapie sú to mentálne anorexie, panické poruchy, v psychoterapii po ústavnej liečbe.

Kto by teda mal smerovať k psychiatrovi?

Psychológ? Psychiater? Je to dilema pre klientov, často volia radšej psychológa. Akákoľvek pozitívna voľba je dobrá, ak dôjdek náhlej zmene správania, k zmene psychického stavu, k neprimeraným emočným reakciám, k agresivite, k myšlienkam na samovraždu, vtedy je určite potrebné vyhľadať odbornú pomoc. Psychológ môže urobiť klinickú diferenciálnu diagnostiku, a podľa jej výsledkov môže klienta odoslať ku psychiatrovi. Chcem podotknúť, že k psychológovi, psychiatrovi nie je potrebný výmenný lístok od praktického lekára a je zachovaná anonymita. Z praktických skúseností sa ľudia hanbia, vyhýbajú vyhľadať odbornú pomoc. Vždy je lepšie skôr, na začiatku vzniku problémov, žiaľ, často je to až vtedy, keď sa stane niečo závažné.

Platí, že viac sa dá prísť porozprávať psychológovi ako ku psychiatrovi?

Ten na klienta príliš času nemá… jednoznačne by som to netvrdila, poznám psychiatrov ktorí si vedia nájsť čas na klienta, psychiatri ktorí majú dôveru svojich klientov. Ani všetci psychológovia nie sú v tomto rovnakí, a sú aj klienti ktorí o sebe neradi rozprávajú, sú v pasívnej role , prídu, sadnú si a čakajú čo bude hovoriť odborník.

Ak porovnáte život dnes a v čase, kedy ste začínali?

Viete, všetko v prírode sa mení, ide dopredu, nie dozadu a čas tiež nejde dozadu. Nezvyknem porovnávať, hovorím si, ja sa musím prispôsobiť dobe a nie doba mne. Nemôžeme chcieť, aby dnes bolo včera. Zmeny v čase treba brať ako výzvy pre seba, skúsiť niečo nové, nebáť sa prekročiť určité zabehané stereotypy. Priama odpoveď: teraz je viac byrokracie, administratívy, dnes sú poisťovne, predtým neboli. Nie každý poskytovateľ má rovnaké podmienky pre výkon práce. Predtým bolo všetko štátne, teraz je viac toho privátneho, predtým by som nemohla mať svoju privátnu ambulanciu, teraz ju mám.

Ako sa dá odbúrať stres?

A treba ho naozaj odbúravať? Určitá hladina stresu zvyšuje našu výkonnosť a zároveň zvyšuje našu toleranciu na stres. Zo skúsenosti, deti s hyperprotektívnou starostlivosťou, príliš chrániacou výchovou, v dospelosti často zlyhávajú, nezvládajú nároky pracovného a rodinného života a upadajú do depresií. Iste. nadmerný stres škodí a môže viesť k tzv. civilizačným ochoreniam a určite by každý človek mal vedieť „čítať„ signály svojho tela, aby vedel včas vypnúť, vedieť vystúpiť z rýchlika, zastaviť sa a prehodnotiť svoje aktivity, ciele zámery, vyselektovať, čo je nevyhnutné a vedel sa vzdať v danom čase činností, ktoré nie sú nevyhnutné pre život. Také stresy, ako je strata blízkej osoby, tú bolesť si treba vysmúťiť, nie je dobré potláčať negatívne pocity. Keďže organizmus človeka v záťaži sa mobilizuje na fyzický výkon, často má zrazu veľa energie. a to i pri psychických stresoch, napr. po hádke, človek sa stavia do bojovej pozície… Je potom vhodné. energiu využiť na fyzické aktivity, šport. ale napríklad aj na umývanie okien, upratovanie, prácu v záhrade a podobne. Iste je toho viac, vhodné je obrátiť sa aj na odborníka, lebo ide o nácvik individuálnych techník na odbúranie stresu.

Je dovolenka dobrou voľbou na odbúranie stresu?

Áno, ale len v tom prípade, ak si ju dobre vyberieme. Pre mnohých ľudí je aj cestovanie stresom. Mala som klientov, ktorí počas dovolenky v zahraničí mali vysoký tlak krvi.

Chodia k vám viac muži alebo ženy a aká veková kategória klientely k vám chodieva?

Asi rovnako a vekové zastúpenie od 17 do 84 rokov.

Spomínate si na kuriózne prípady?

Spomínať si nemusím, mám práve teraz naozaj kuriózny prípad, ale s etických dôvodov bližšie neuvádzam, klient by sa mohol identifikovať. Aj keby to bolo anonymné, mohlo by to byť pre neho nepríjemné.

Máte svoju prácu rada, alebo by ste menili?

Moja práca ma napĺňa a je aj zdrojom môjho potešenia. Nie, nemenila by som ju za inú prácu, v živote som mala aj pracovné ponuky, ktoré boli finančne lukratívne, ale znamenali by, vzdať sa práce psychológa, čo som, samozrejme, neurobila.

Ako relaxujete doma? Viete z toho všetkého prepnúť?

Teší ma práca v záhrade , venujem sa filatelii, chodím si zaplávať, počúvam Slovenský rozhlas, Nočné pyramídy, čítam, mám rada poéziu. Ako prepínač mi slúži aj cesta do práce a z práce pešo.

Čo je najťažšie na práci psychológa?

Asi ako pre koho. Pokladám za dôležité, vedieť odhadnúť, koľko klientov si objednám v priebehu dňa, tu musia ísť ekonomické motívy bokom. Je dôležité byť aj trpezlivý, tolerantný. Klienti často očakávajú rýchlu úľavu, nápravu, odstránenie ťažkostí, ale psychológ nemá čarovný prútik. Často je to aj odhaľovanie nevedomých príčin ochorenia.

Terapeut je len pozvaným hosťom do tajomstiev duše klienta a to len vtedy, keď klient pootvorí, resp. otvorí tie dvere do svojho vnútra. Tie dvere nemôže otvoriť psychológ, ten musí čakať, kým ich neotvorí klient. Už len táto skutočnosť si vyžaduje svoj čas. A ako každá rastlinka rastie rôzne rýchlo, tak je to aj u človeka.

Koľkokrát musí prísť klient povedzme do roka na to, aby svoj problém odbúral?

Je to individuálne a záleží aj na probléme klienta. Niekedy sú to len jedna dve konzultácie, niekedy 5–10 sedení, niekedy aj viac. Za krátkodobú psychoterapiu sa považuje 30 sedení.

Sú podľa vás Bystričania šťastní?

Výskum na túto tému so nerobila. Zo skúseností sa stretávam viac so smutnými ľuďmi bez perspektívy. K pocitom radosti a šťastia patrí aj poznanie, že ľudia potrebujú zmenu k lepšiemu. Mnohí ľudia dnešnej doby nevidia nič pred sebou, neveria v pozitívnu zmenu spoločnosti, sú rezignovaní. Ale určite máme v Banskej Bystrici aj šťastných ľudí.

A vy ste šťastná?

Asi by som bola neúprimná, keby som povedala áno. Ako každý človek, v živote mávam rôzne pocity, bývam aj smutná, bolí ma duša a mám aj chvíle keď si poplačem a chvíle, keď sa teším a zažívam pocit šťastia. Človek by nemal utekať od svojich pocitov. Aktuálne môžem povedať, že som so životom vnútorne spokojná a mám a zažívam aj pocit radosti.

Ak je človek úplne nešťastný, ako si pozitívum navodiť?

Podľa toho, čo je zdrojom jeho nešťastia. Ak je to strata blízkej osoby, to si jednoducho človek musí vysmútiť. Asi by sme sa na pohrebe čudovali, keby sa tam niekto smial. Ak je bolesť priveľká a človeka to vyradí z fungovanie bežného života, mal by vyhľadať odborníka. Navodiť si pozitívum? Vedieť si stopnúť myšlienky na traumatické situácie. Ak sa k nim vraciam, vlastne sa retraumatizujem. Dôležité je, prežívať okamih „teraz„ nemyslieť na to, čo bolo a ani na to, čo bude. Mať striezlivý pohľad na budúcnosť, oslobodiť sa od čiernych okuliarov a všetkých katastrofických scenárov. Vo svojej podstate ľudia viac vnímajú negatíva ako pozitíva života. Čítala som raz citát, ktorý je veľavravný: „Reptal som, že nemám topánky, potom som stretol muža, čo nemal nohy!„ Vnímajme viac to, čo všetko máme, vieme, dokážeme, ako to, čo nám chýba, čo nemáme. Iste. je to len také stručné, krátke vyjadrenie.

Čítajte tiež:

Bystrická psychologička otvorene: S týmito potiažami sa na mňa ľudia obracajú najviac!

Foto: archív Ľubomíry Kuracinovej