Marcel Mojžiš Kultúra

POVIEDKA na nedeľu: O svetle (nie)

K voľným chvíľam k vám posúvame najnovšiu poviedku nášho redaktora. Marcel Páleš vsadil krátky dej do prostredia, ktoré mnohí spoznáte. Tiež sa dotkol včerajšej Hodiny Zeme.

Ilustračný obrázok k článku POVIEDKA na nedeľu: O svetle (nie)
Foto: Juraj Kuboš / Zdroj: Dnes24.sk

„Chcel by si byť vrabcom?“ nadhodil Loto, odpľul si a pod hrubým kabátom nahmatal nedopitú fľašu čúča – nechával si ešte na večeru.

„A prečo nie! Tí sú vlastne bezdomovci stále a zároveň domov majú všade,“ odvetil mu Pako a zadíval sa na vrabce, ktoré pobehovali sem a tam popred nich.

Dvaja starší zarastení bezdomovci vysedávali na lavičke malej vlakovej stanice. Viedli rozpravy, ktoré zväčša nikam neviedli a sťažovali sa na život, ktorý si v podstate sťažili sami. Obaja sa na ulicu dostali vďaka alkoholu. Prišli o všetko okrem nádeje. Lotovi už odlietala aj tá. Sedeli a sem-tam sa započúvali do rozhovoru čakajúcich ľudí.

Bolo čosi po nedeľnom obede. Jarná obloha žiarila slnkom. Na malú stanicu prišli dvaja muži v strednom veku. Vystúpili z veľkého čierneho auta, oblečení luxusne v dlhých čiernych kabátoch, šáliky len tak ladne prehodené okolo hrdla a drahé hodinky na rukách by sa nedali porovnať s tými, ktoré nosil vo vrecku už dávno zaseknuté v čase Pako.

„Včera bola tá hodina zeme, zapojil si sa nejako?“ opýtal sa nižší z nich.

„Hodina zeme? Jáj myslíš to zhasínanie kvôli úcte k planéte? Čosi som o tom počul, ale nejako to neriešim. Musím byť stále online. Ak by sa čosi udialo, mohlo by ma to stáť dobrý obchod. A to sú niekedy poriadne balíky peňazí!“ odvetil vysoký muž.

„Aha. No ja sa bojím, že by ma niekto okradol, preto svietim stále. Napríklad v apartmáne, čo mám na Donovaloch, nechávam zasvietené aj večer. A aj keď tam nie som! Mám to vybavené s recepčným. Večer zapne v jednej izbe svetlo a zatiahne žalúzie. Nech to vyzerá, že tam som a nech nikto nešpekuluje nad vykradnutím. Mám tam interiér za pár tisíc eur!“ opísal nižší z dvoch elegánov.

„Tak to sme na tom podobne! Zvyknem takto v mojej neprítomnosti poprosiť kamaráta, ktorý vlastní hotel v Demänovskej doline, aby aspoň raz za dva-tri dni zašiel do môjho apartmánu a nechal pustený televízor a zapálené svetlo na celú noc. Tiež nech si ľudia myslia, že tam niekto je a nech sa nepokúsia vlámať sa mi tam,“ priblížil svoje nešetrenie ten vyšší.

Loto a Pako sa na seba bez slov pozreli a obaja si uvedomili tvrdú realitu. Utešovalo ich aspoň to, že oni majú zhasnuté celoročne. Tak sa stávajú celoročnými sympatizantmi s Hodinou Zeme. Vzdávajú svojím šetrením planéte úctu. Aj keď len tak mimovoľne, z donútenia.

Potom prifrčal vlak. Elegáni vyzdvihli mladé vysokoškoláčky zo Zvolena a odviezli sa s nimi ktoviekam. Dvaja bezdomovci sa rozhodli sadnúť si dnu do čakárne, lebo tento marec bol v druhej polovici poriadne chladný. Vrabce sa zdvihli a pristáli na neďalekej opustenej kaplnke Jána Nepomuckého. Odtiaľ hľadeli na slnkom osvetlené mesto pod Urpínom.

(poviedka: Marcel Páleš, foto: Juraj Kuboš)

voľné pokračovanie poviedky: Hladná nádej

Zdroj: Dnes24.sk

Rýchle správy

Najčítanejšie