Mladá Bystričanka strach z utečencov necíti. V Taliansku vedie azylový dom

Zdroj: archív Veroniky Valentíkovej

Veronika Valentíková je rodenou Bystričankou. Po škole sa však vydala hľadať šťastie za hranice. Precestovala niekoľko krajín a na vlastné oči videla utrpenie utečencov. Aktuálne vedie azylový dom, v ktorom pomáha práve im.

Po škole si chvíľu pracovala na Slovensku, ale nakoniec si vycestovala. Prečo si sa rozhodla odísť za prácou?

Hlavne kvôli mojej práci. Už v minulosti som pracovala najmä na africkom kontinente a keďže pracujem s utečencami zo Slovenska, odcestovala som.

Aktuálne vedieš azylový dom v Janove. Čomu všetkému sa tam venuješ?

V azylovom dome v Janove, kde pracujem, bývajú rodiny s deťmi. Moja práca má široký záber. Od technického fungovania azylového domu až po legálne poradenstvo, komunikáciu s prefektúrou a s políciou ohľadne azylového procesu, prípravu azylantov na azylový pohovor, integráciu azylantov, až po sledovanie ich psychického a zdravotného stavu ako takého.

Denne sa stretávaš s utečencami z rôznych krajín. Je nejaký príbeh, ktorý ťa obzvlášť zasiahol?

S utečencami pracujem už pár rokov a príbehov je veľa – od straty rodinných príslušníkov v dôsledku vojenských alebo kmeňových konfliktov, znásilnení, politických opresií, až po mučenia a násilnosti, ktoré sa odohrávajú aj v tomto momente napríklad v Líbyi. Možno práve veľa ľudí nevie, že mnoho utečencov, ktorí prechádzajú Líbyou, je alebo sa stane obeťami obchodovania s ľuďmi. Často počujem príbehy mučenia a nútených prác, vrátane znásilnení mladých dievčat, tehotných žien a mladých chlapcov. Nehovoriac o traumatickej ceste stredozemným morom v „nafukovacej loďke“.

V Európe vnímajú ľudia imigrantov rôzne a ty si mladá baba. Ako problematiku imigračnej krízy vidíš ty? Nepociťuješ strach?

Strach určite nepociťujem. Migranti sú rovnako ľudia ako my, majú vlastné rodiny, záľuby a sny. Kríza je len vyvrcholenie ťažkého stavu. To, čo máme my v Európe a nazývame to „krízou“, je len obyčajná dlhodobá neschopnosť a neochota politikov príslušných štátov, vyriešiť spoločne tento problém a neustále využívanie tejto problematiky hlavne v období volebnej kampane.

V čom sa Taliani líšia od Slovákov?

Samozrejme, aj v Taliansku sa názory na túto problematiku líšia. Je veľa ľudí, ktorí sú proti utečencom, ale zároveň sa nájde aj veľa solidárnych ľudí. Povedala by som, že v Taliansku sa nájde viac ľudí, ktorí si dajú veci vysvetliť, aj napriek obrovskej politickej propagácii proti utečencom. Naopak, zdá sa mi, že na Slovensku sa stretávame viac s negatívnym vnímaním aj napriek tomu, že oproti našim južným susedom máme s utečencami minimálne skúsenosti a predstavujú ten najmenší problém pre našu krajinu, na ktorý by sme sa mali sústrediť.

Čo ti v Taliansku najviac chýba zo Slovenska a čo si tam naopak našla?

Chýbajú mi priatelia a rodina. Taliansko považujem už za svoj domov, páči sa mi ich temperament, veselá nálada, humor a kuchyňa.

Keď práve nepracuješ, ako najradšej tráviš voľné chvíle?

Ak mám nejakú voľnú chvíľku tak ju určite strávim cestovaním.

Ako často sa vraciaš domov?

Taliansko je je relatívne blízko ale aj tak chodím domov veľmi málo – maximálne dva razy za rok, aj vzhľadom k mnohým pracovným povinnostiam. Zvyčajne rodina prichádza za mnou do Talianska.

Pozrite si v priloženej fotogalérii zábery od mladej Bystričanky, ktorá pomáha utečencom!