Keď baníctvo v Bystrici nahradil priemysel. Meštiansky cukrovar aj celožupná poisťovňa v meste
Väčšina ľudí pozná Banskú Bystricu ako mesto, ktoré sa preslávilo ťažbou. Lenže v histórii nastalo obdobie, kedy prišlo o svoju hospodársku dominanciu v oblasti baníctva. A práve vtedy sa viac pootvorili dvere priemyslu...
V 19. storočí Banská Bystrica už definitívne stratila svoju hospodársku dominanciu v oblasti baníctva. Výhodná poloha na križovatke obchodných ciest jej však naďalej zabezpečovala dobrú pozíciu v oblasti trhu a východisko pre priemyselný rozvoj. Na spriemyselnenie však chýbal kapitál. Prvé väčšie výrobne (dielne) vznikali v okrajových oblastiach mesta, ktoré využívali voľné pracovné sily, usídlené na jej periférii. V chotári na horských bystrinách pracovali papierenské mlyny a mestské lesy im dodávali potrebnú surovinu.
Meštiansky cukrovar
Na lesných majetkoch mesta – v Harmanci – vznikla aj jedna z prvých papierní Uhorska, ktorú založil banskobystrický občan Teodor Stadler. Vyrábal uzlový papier. Na Harmaneckom potoku, medzi Uľankou a Kostiviarskou pracovali tri menšie papierenské mlyny (najväčší z nich bol v Jakube a patril Gluttenhetterovcom) a na Tajovskom potoku na Štiavničkách bol mlyn Viliama Schöllera z Necpál. K významným artiklom mesta patrila aj výroba piva, ktoré na základe starého privilégia varili v tridsiatich domoch na námestí. V Laskomeri zostal v prevádzke aj starý, pôvodne thurzovský medený hámor, ktorý vyrábal medené kotly, kuchynský riad a pre kremnickú mincovňu medené plechy.
V polovici storočia najväčšou výrobňou v Banskej Bystrici bol Meštiansky cukrovar, založený v roku 1831, ktorý bol jedným z prvých cukrovarov Uhorska. Vznikol združením kapitálu mesta ako podnikateľská spoločnosť mešťanov. Vyrábal žltý cukor, sirup a rum. V podniku bol inštalovaný aj prvý parný kotol na území mesta, v sile jeden a pol atmosféry. Vyrobili ho v Šlapaniciach na Morave a bol vykurovaný mäkkým drevom so spotrebou 300 rakúskych siah. Nainštalovali ho v roku 1851.
Parný pohon bol vtedy na Slovensku ešte raritou, ďalší parný stroj v Banskej Bystrici bol až po dvadsiatich rokoch. Sľubne sa rozvíjajúci podnik však čoskoro zanikol. Už vo februári 1855 bez udania dôvodu rozpustili podnikateľskú spoločnosť a štatistika z roku 1857 už cukrovar v meste neuvádza. Budovu prebralo v roku 1869 vojsko (bývalé radvanské kasárne).
Sporiteľňa celej župy
V štyridsiatych rokoch sa už zakladali v Uhorsku lokálne sporiteľne s cieľom podporiť drobné miestne podnikanie. V Banskej Bystrici založili sporiteľňou 31. januára 1845. Bola v uhorských reláciách ôsma (prvá vznikla v Pešti v roku 1839) a na Slovensku v poradí tretia. Jej oficiálny názov Sporiteľňa Zvolenskej župy (Zólyomi Takarék Pénztár) svedčí o celožupnej pôsobnosti. Bola podnikateľskou spoločnosťou so základným kapitálom 15 000 zlatých. Pri jej založení spolupôsobili viaceré slovenské osobnosti, napr. Karol Kuzmány, ktorý bol členom jej správnej rady, v organizačnom výbore ďalej pracovali, banskobystrický mešťanosta Michal Rárus, Samo Chalúpka, Jozef Kozáček, Jozef Hlaváč a z Brezna Karol Čipkay.
Organizačný výbor mal 147 členov, ktorí zastupovali všetky významné župné organizácie (26 zástupcov župnej správy, 9 cirkevných hodnostárov, 31 mešťanov z Banskej Bystrice, 4 z Ľubietovej, 6 z Brezna, 9 zo Zvolena, 8 z Krupiny, 11 z Banskej komory a 45 richtárov z jednotlivých obcí).
Liehovary aj súkenky
Väčší rozvoj priemyselnej výroby v Banskej Bystrici nastal až v 60. rokoch po páde Bachovho absolutizmu. Domáci kapitál sa uplatnil v liehovarníctve (liehovary Novák a Horváth). Z cechového prostredia vyšli aj niektoré súkenky (Juraj Horárik, Karol Mensatoris, Pavel Ruttkay) a garbiareň Rafaela Picklera. Známa bola aj modrotlač Karola Beniača. Všetky tieto závody zachovali charakter väčších dielní, líšili sa teda od ostatných remeselníkov len počtom zamestnancov.
Ďalší väčší rozvoj výroby v priemyselnej produkcii nastal v Banskej Bystrici až po Rakúskouhorskom vyrovnaní v roku 1867. Nedostatok kapitálu v Banskej Bystrici pred rokom 1850 zvyšovala aj skutočnosť, že v zmysle platného privilégia sa tu nesmeli usadiť židovskí občania. Situácia sa zmenila po roku 1860, kedy bolo mesto prinútené prijať prvých usadlíkov. Židovský kapitál sa potom uplatnil najmä v obchode.
Čítajte tiež:
V hostincoch do signálu zvona aj zakázaný hazard…Ako sa pred stovkami rokov bavili Bystričania?
Aj k takýmto pikoškám došlo na bystrickom trhu: Predaj zlého masla i falošné mince v obehu
Návrat do slávnej histórie Bystrice: Keď pod Urpínom vyrástol naj skokanský mostík v Československu!
Zdroj: Valéria Chromeková / Permon.eu
Foto: ilustračné