Boli sme v Yad Yashem
Končí sa naše trojtýždňové izraelské dobrodružstvo. Píšem s kľudným svedomím, že dobrodružstvo, lebo takmer nič sa nevyvíjalo tak, ako som plánoval. Napadlo ma jedna dobrá hádanka: viete ako rozosmiať Stvoriteľa? Povedzte mu svoje plány. Človek plán
Skúsenosti z výletu do Jeruzalema v nás zanechali hlboké stopy. Skoro ráno sme odchádzali s našim priateľom Dodó Lustigom, našim sprievodcom do Jeruzalema tam, kam by podľa mňa mal ísť raz za život každý!
Pred obedom sme najprv navštívili pamätník holokaustu, ktorý sa nachádzal mimo mesta na krásnom kopci pokrytom ihličnatými stromami. Boli sme v Yad Yashem. Skúsim napísať neopísateľné, porozprávať to, čo sa nedá porozprávať, ale nenachádzam slová, zviera mi hrdlo, srdce mi bije rýchlejšie, slzy sa mi tlačia do očí. Prežili sme hroznú, depresívnú, hroznou silou srdcezvrierajúcu katarziu. Šesť miliónov ľudí. Toľkí zahynuli nevinne počas druhej svetovej vojny v táboroch smrti. Len preto lebo inak uctievali Boha, mali iné zvyky. Museli zahynúť len preto, lebo existovali! Oni, títo nemí hrdinovia, sú obete slepej nanávisti.
Budova pamätníka je obrovský betónový trojuholník s veľkou medzerou uprosted. Pomaly sme vyrazili v tichosti spolu s turistami v nekonečných radoch do vnútra, naspäť do minulosti. Počuť Hitlerove fanatické slová, ktoré živí obrovský, jásajúci dav. Píšeme rok 1933. Pokračujeme v pohľade späť v histórii, ideme ďalej, ale najradšej by sme prebehli cez haly, aby sme čo najskôr opustili toto tiesnivé, depresívne prostredie. Objavia sa protižidovské zákony, tamto jeden nápis: striktný zákaz vstupu do reštaurácie pre židov a psov! Ďalej podpálené synagógy, okolo tancujúci fanatici, v pozadí hromady mŕtvol nevinných ľudí.
Vypukne druhá svetová vojna. Znova sa ozve Hitlerov hlas: zničíme, vyhubíme tento národ, nevadí, keď prehráme vojnu, ale… Invázia do Poľska, útok do Ruska, litovské dokumenty o miestnych obyvateľoch, ktorí aktívne pomáhali. Kým dorazili nemecké vojská, dovtedy sami z usilovnosti vyničili židov. Včera ešte nahlas pozdravili predavačovi z potravín na rohu ulice a na druhý deň ho zabili.
Na tvárach ľudí vidieť zdesený a nepochopiteľný výraz. Je čoraz sklučujúcejšia atmosféra, prichádza na mňa nevoľnosť, ale musíme ísť ďalej. Maďarsko 1944, nacisti sa dostali k moci, fotky budapeštianskeho getta a konečná pre viac ako 80% maďarských židov. Auschwitz. Hromady topánok, na kosť vychudnuté tiene, hromady mŕtvol nemluvniatok. Lóránt už nezvláda pohľad, začne plakať, ja plačem s ním.
Na konci je hala knižnice, vysoká asi tak 20 metrov. Na policiach sú knihy, veľa, veľa kníh. Nie sú to rozprávkové knihy, dobrodružné romány. Len knihy s menami obetí druhej svetovej vojny. V hale valcového tvaru, v dvadsaťmetrovej hlbočine, v studni vytesanej v skale, je krištáľovo čistá voda.
Posledná hala je počítačová hala. Kto chce, môže vyhľadať svojich zdanlivých alebo skutočných príbuzných, predchocov svojich známych. Zapíšem svoje priezvisko, nájdem 94 menných príbuzných medzi obeťami z Litvy. Zapíšem rodné priezvisko svojej mamy. Dve bratislavské obete. Zapíšem mená pár svojich známych: Mezei, Szalay, Kiss, Nagy, Horváth – objavia sa stovky mien obetí. Strašné.
Konečne sme na čerstvom vzduchu. Náš priateľ Lustig nás ešte zavedie do údolia zmiznutých náboženských zhromaždení. V obrovskej skale vytesané zoznamy kedysi prekvitajúcich židovských komunít, ktoré sú už natrvalo vyhubené. Medzi nimi nájdeme aj Dunajskú Stredu, Gabčíkovo, Veľký Meder. Pri výstupe z údolia sme uvideli pri okraji priepasti na koľajniciach visieť železničný vagón. Je to jeden z trasportných vagónov.
Mlčanlivo sedíme v modernej električke s klimatizáciou. Pomaly sa ukáže slniečko spoza mraku. Pred nami je mesto viery, Jeruzalem…
Text + Foto: Tibor Sklut
