Aj tomuto musí čeliť ortopéd v Bystrici: Neskutočne zašpinené deti, v sadre hmyz aj červy!
Za roky praxe ortopéd Pavel Janek pomohol už desaťtisícom pacientom. Nielen o tom, aké problémy najviac rieši s Banskobystričanmi či o kurióznych prípadoch, s ktorými sa stretáva, nám viac porozprával v rozhovore.
Pavel Janek (57) je rodák z dediny Sebechleby, kde chodil aj na základnú deväťročnú školu, neskôr na štvorročné gymnázium v Krupine a vysokú školu absolvoval na Lekárskej fakulte v Martine. Potom však jeho kroky viedli do Banskej Bystrice, kde pracuje ako ortopéd.
Prečo ste si vybrali práve toto povolanie? Pochádzate z lekárskej rodiny?
Nepochádzam z lekárskej rodiny, ale z viacpočetnej. Mám deväť žijúcich súrodencov, z ktorých som najmladší a každý má už svoju rozvetvenú rodinu. Aj preto bolo vítané, že sa niekto v rodine stal lekárom. Moji obaja rodičia boli zamestnancami na poľnohospodárskom družstve. Najmä otec si vážil vzdelanie a všetkým svojim deťom vštepoval dôležitosť vzorného plnenia si školských povinností. Všetci súrodenci ukončili vyššie stredoškolské a vysokoškolské vzdelanie.
Na základe čoho ste sa vlastne rozhodli pre štúdium medicíny?
Pre štúdium na Lekárskej fakulte som sa rozhodol v treťom ročníku na gymnáziu. Bol som náruživý čitateľ. V tomto období ma zaujali knihy z lekárskeho prostredia, knihy o významných lekároch od staroveku, cez stredovek až po súčasných velikánov medicíny.
Kam po skončení školy smerovali vaše kroky?
Hneď po skončení Lekárskej fakulty v Martine som nastúpil do vtedy otvorenej Krajskej fakultnej nemocnice v Banskej Bystrici. Najskôr som býval na internáte, kde som sa spoznal aj so svojou terajšou manželkou, ktorá pracovala ako zdravotná sestra. Od roku 1990 som sa stal Sásovčanom, kde sme dostali byt, lebo sme tam mali byt. V roku 2002 som začal hľadať nejaký väčší byt alebo dom a tak sa nám podarilo kúpiť rozostavaný dom v Slovenskej Ľupči. Od roku 2003 som obyvateľom Slovenskej Ľupče.
Ako si spomínate na svoje začiatky v nemocnici?
Nástup na ortopedické oddelenie v Banskej Bystrici bol mierne povedané komický. Po privítaní pánom riaditeľom, začiatkom augusta 1983, sme sa dozvedeli, že od nasledujúceho dňa bude práca nastupujúcich lekárov v auguste výpomoc v kuchyni a kolegyne zase v práčovni. V septembri sme chodili na okolité družstvá hrabať seno a zbierať makovice. Keďže som od 1. októbra nastupoval na jednoročnú vojenskú službu, k odbornej práci na ortopedickom oddelení som sa vôbec nedostal a rovno som išiel na vojnu.
Kedy ste sa teda už reálne dostali k vykonávaniu svojej profesie?
Po vojne som sa vrátil na pracovisko, na ktoré som bol prijatý. Hneď po prvej atestácii som sa začal viac venovať ortopedickým ochoreniam detí. Detským ortopédom som sa stal po absolvovaní druhej ortopedickej atestácie v roku 1992. Po vzniku Detskej fakultnej nemocnice som sa stal pracovníkom detskej chirurgickej kliniky na 60 percent a na 40 percent pracujem na ortopedickom oddelení Rooseveltovej fakultnej nemocnici v Banskej Bystrici.
Dá sa spočítať, koľkým pacientom ste sa už za tie roky venovali, resp. vyriešili to, s čím za vami prišli?
Za 25 rokov ambulantnej praxe som vyšetril priemerne asi 250 pacientov mesačne na ambulancii, čo je asi 3 000 pacientov ročne. Spolu za tie roky je to 70 – 75 000 pacientov. K tomu je ešte potrebné pripočítať pacientov, ktorých som ošetril v rámci úrazovej a ortopedickej služby, plus pacienti hospitalizovaní na ortopedickom oddelení. Takže ich bude spolu aj 100 000.
Aké problémy najčastejšie riešite s Banskobystričanmi?
Väčšiu časť detských pacientov trápili vrodené ochorenia, ako je chybný vývoj bedrových kĺbov, chodidiel, chrbtice, u získaných ochorení to boli najčastejšie chybné držanie tela, skoliózy, plochonožie, chybný stereotyp chôdze, ale aj poúrazové stavy končatín a chrbtice. U dospelých pacientov sú to hlavne degeneratívne zmeny na váhonosných kĺboch, na chrbtici, následky opakovaných úrazov, zápaly svalov a šliach.
Zdá sa vám, že ľudí, ktorí vyhľadávajú pomoc ortopéda v našom meste za tie roky pribudlo alebo je ich menej?
Za posledné obdobie sa počet pacientov, vyhľadávajúcich ortopéda, podstatne zvýšil. Častou príčinou, najmä u detí, je nedostatočný pohyb a asymetrický rozvoj pohybového systému, najmä chrbtice aj celkovej koordinácie pohybu.
Čo je na vašej práci najnáročnejšie?
Najnáročnejšie je informovanie rodičov mladých pacientov o závažnom onkologickom náleze ich dieťaťa, o následných potrebných diagnostických a operačných postupoch liečby a tiež vykonanie takých operačných zákrokov, ktorými pacienta v snahe o záchranu života značne poškodzujeme, napríklad amputácia končatiny ak iné liečebné postupy nádorové ochorenie nedokázali zastaviť.
Aký pohľad máte ako lekár s dlhoročnou praxou na vývoj pokrok ortopédie?
Za tých vyše 30 rokov ortopédia na Slovensku zaznamenala výrazný progres. Najmä v operatíve náhrad bedrových, kolenných, ale aj lakťových a ramenných kĺbov a aj v takzvaných neinvazívnych operáciách. Treba ale povedať, že na druhej strane došlo k výraznému zhoršeniu prevencie a samozrejme aj následnej liečbe vrodených chýb pohybového systému, kde sa veľmi zhoršila spolupráca s rodičmi určitej skupiny detí.
Keď hovoríte zhoršenie, čo máte na mysli?
Na doporučované konziliárne vyšetrenia prichádzali od konkrétnych ortopédov s oneskorením troch až šiestich mesiacov a často aj vhodná doba malého operačného zákroku, na výrazné upravenie vrodenej chyby, uplynula. Dieťa je potom zaťažované náročnými rekonštrukčnými zákrokmi. Na druhej strane, ani na naplánovaný termín operácie sa rodičia s dieťaťom nedostavia, lebo majú rôzne výhovorky, že na to nemali finančné prostriedky, že bolo dieťa choré a rôzne iné vymyslené príčiny a tak musíme hľadať náhradné termíny. Celkovo sa ten čas posúva, až prichádzajú deti s tak výraznými deformáciami, aké sme liečili v 50. – 60. rokoch minulého storočia.
Stretli ste sa počas svojej praxe aj s nejakými kurióznymi prípadmi, aké sa bežne nevidia?
Čo sa týka kurióznych prípadov, stáva sa nám, že niektoré deti prídu tak zanedbané, že je zle aj nám, ktorí sme už zvyknúť na rôzne veci. Pri rozoberaní sadry sú deti tak neskutočne zašpinené, že tam nachádzame rôzne predmety, dokonca sme párkrát našli aj suché červy, hmyz, trávu, kamene… Neskutočné veci, ako sú tie deti často zanedbané, hlavne keď prídu z rôznych osád, nedá sa tu dýchať, obzvlášť keď sú zimné mesiace. Je tá práca miestami dosť nepríjemná.
Určite máte aj iné aktivity, aby ste vypli. Ako relaxujete?
Vo voľnom čase zostávam naďalej čitateľom dobrej knihy, detektívky, historických románov, ale aj životopisných diel. V televízii zase sledujem športové prenosy, futbal – Ligu Majstrov, atletiku, pozrel som si aj väčšinu etáp Tour de France so Saganom. Poteším sa aj dobrým filmom, aj keď sa často sa s takým nestretávam v televíznom programe. Cez víkendy veľa času trávim v rodnej obci Sebechleby, kde mám svojich starších súrodencov, rodičovskú pivnicu, vinohrad… Doma zase pracujem okolo domu a rád si zahrám aj bedminton alebo stolný tenis.
Kým sme ešte bývali v Sásovej, radi sme chodili na Šachtičky, ale aj do okolitých dedín, na koníky či sa polyžovať na blízke svahy. Teraz sú už moje tri deti veľké a majú svoje záujmy. Najstaršia dcéra sa po skončení vysokej školy vydala a mám už pol druha ročnú vnučku a mladší chlapci ešte študujú.
Čítajte tiež:
Bystrická motorkárka otvorene: Keď niekde zastanem a dám dole prilbu, takáto reakcia nastane!