Z prehliadkového móla do nemocnice v buši. Monika sa vybrala do Afriky, aby pomáhala chorým

Zdroj: archív Moniky Paločkovej

Monika Paločková (26) sa dostal do povedomia ľudí víťazstvom v súťaži Miss stredných škôl v roku 2012. Mladá Zvolenčanka v tom čase ukončila štúdium na bystrickom Katolíckom gymnáziu Štefana Moysesa a zamierila na Karlovu univerzitu v Prahe, kde študovala na Lekárskej fakulte. Po štúdiu však nezostala v našich končinách. Vybrala sa pomáhať tam, kde to potrebujú ešte viac – do Afriky.

Napriek tomu, že si úspešne prerazila do sveta modelingu, si sa stala lekárkou. Čo ťa k tomu viedlo?

S modelingom som začala už počas strednej školy. Dva roky som aktívne cestovala a pracovala (Miláno, Rím, Monaco, Barcelona, Madrid …). Spoznala som život plný možností, zábavy, žúrov, dovoleniek, povrchných hodnôt. Spoznala som veľa známych ľudí, navštívila krásne miesta, vychutnávala si luxusné reštaurácie, drahé hotely. Nikdy ma ale ani na okamih nenapadlo, že práve toto by som mala robiť celý život a že by tieto aktivity mali byť zmysel a náplň môjho bytia. Môj ľudský potenciál bol v tejto brandži nepotrebný, nevyužitý. Keby som zostala pri modelingu, talenty nadelené od Boha by sa mi nepodarilo zúročiť. A to by bola škoda. Bola to ale určite veľmi dôležitá skúsenosť, ktorá ma naučila v živote obozretnosti, cestovaniu, samostatnosti, svojpomoci. Všetko to som zúročila pri cestách do Afriky.

Nakoniec si teda nezostala na Slovensku, ale vybrala si sa pomáhať do Afriky. Kedy a prečo si sa rozhodla pre tak radikálnu zmenu?

Nie som si tým istá. Myslím, že rozhodnutie padlo, keď som ako dieťa videla prvý dokument o Afrike. V každom z nás chudoba a zlé životné podmienky budia emócie, no vo mne tak silné, ktoré viedli k tvrdohlavému detskému odhodlaniu – keď raz budem veľká, pôjdem im do Afriky pomôcť.

Ako na tvoje rozhodnutie reagovala rodina či najbližší?

Moja rodina je silne veriaca. Od malička ma viedli k empatii a súcitu s tými, ktorí majú menej. Učili ma, že nič nie je samozrejmosť a ďakovať Bohu za každú drobnosť. Nijako som si nezaslúžila, že mám všetko a všetkého dosť. Už ako dieťa so mnou podporovali Dobrú novinu, tehličku pre Sudán, veľa sme sa o chudobe, pomoci a charitatívnej práci rozprávali. Rodičia i starí rodičia sa aktívne zapájajú do života farnosti, charity i pomoci rómskej komunite.

Myslím, že boli prekvapení, keď som sa nakoniec naozaj rozhodla pre Afriku. Do poslednej chvíle tomu neverili. Moja úloha bola presvedčiť ich, aby sa nebáli, ale boli na mňa hrdí. Musíte sa spýtať ich, no ja si myslím, že sa mi to snáď podarilo. Podporujú ma pri každej mojej ceste do ktorejkoľvek krajiny, kontinentu. Na oplátku s nimi každý deň volám, aby sa o mňa nebáli. Aj keď to vyžaduje vylezenie na strom, alebo sedenie v noci v buši pod stromom kvôli nedostačujúcemu africkému signálu.

A čo ty, nemala si strach? Navštívila si Burundi aj Južný Sudán, jedni z najchudobnejších krajín sveta. Musel to byť poriadny kultúrny šok…

Južný Sudán i Burundi opisujem v skratke ako planéta na planéte. Nič nie je rovnaké, ako u nás. I po pol roku strávenom v týchto krajinách ostávam denno-denne v nemom úžase. Zvykla som si, že v Sudáne sa všetko meria kravami. Ak muž znásilní ženu, musí zaplatiť sedem kráv. Keď si ju chce zobrať za manželku, 50 kráv. Keď niekoho zabije, tiež sa vykúpi kravami. Pri kravách ostaneme. Exotickú a veľmi obľúbenú blond farbu vlasov dosiahnete pomocou koncentrovaného kravského moču, biele zuby poctivým mydlením zubov kravským trusom. Silu pitím kravskej krvi, postavenie v spoločnosti počtom kráv vo svojom cattle-campe. Lásku k žene vyjadrujete fyzickou silou. Čím viac chlap ženu bije, tým silnejší pocit lásky a bezpečnosti s tak maskulínnym mužom žena má. Kultúrne zázemie je silné a sú to závideniahodní patrioti. Kmeň a príslušnosť k nemu je pre nich viac, než čokoľvek. Sú schopní vyštudovať univerzitu v hlavnom meste, no aj tak sa vrátiť do cattle-campu, vziať si za manželku nevzdelanú ženu, plodiť deti a chovať kravy. Žena je síce nevzdelaná, zato šikovná. Zatiaľ, čo muž sedí na pive, žena nosí domov vodu zo studni na hlave, stará sa o minimálne desať detí, varí, perie, upratuje, robí na poli, opraví strechu, postaví dom a ešte večer muža vyzdvihne z trhu a odprevadí domov. Zaujímavý je od nepamäti platný zákon "revenge“. Ak niekto zabije niekoho z kmeňu A (väčšinou kvôli kravám), zákonite niekto z kmeňu A zabije iného z kmeňu B. Tak to ide dookola, až kým sa ich nevyvraždí dosť na to, aby si sadli náčelníci kmeňov a dohodli sa, koľko kráv potrebujú na urovnanie sporu. Vymenovala som vám len zlomok vecí, ktoré mňa dostávajú do nemého úžasu denne. Koniec koncov, človek je tvor flexibilný a zvykne si na všetko.

Pred cestou si zaiste absolvovala množstvo očkovaní. No napriek tomu, už si musela aj ty bojovať s nejakou africkou chorobou?

Očkovaná som na hepatitídu A,B, týfus, žltú zimnicu, meningitídu. Je to ale len pár z chorôb, ktoré na vás číhajú v tropickom svete. Väčšine zdravotných problémov sa vyhnete používaním ochranného zdravotníckeho materiálu a zodpovedným správaním. Pravdou je (ale to nikomu nevravte), že neberiem prevenciu proti malárii, i keď už viac než pol roka žijem v endemickej malarickej oblasti. Nejakým nevysvetliteľným zázrakom som ešte maláriu ale nemala. Vodu si filtrujeme, no keď sa filter pokazí, nemám na výber, a pijem vodu zo studne spolu s miestnymi. Vtedy zintenzívnim modlitby a zvýšim konzumáciu probiotík. Keďže v Sudáne pracujem s detičkami, ktoré ešte nemajú dokonale vyvinutý cit, na ktorom mieste je vhodné vypúšťať telesné tekutiny, zvracať, kašlať a sopliť, od nich chytím občas nejakého tropického bacila tiež. Vďaka Bohu, nikdy som sa ale so žiadnou tropickou chorobou nepasovala dlhšie než cca týždeň.

Ako vyzerá tvoj bežný deň v Afrike a čomu všetkému sa tam venuješ?

Moje ráno začína o 5:30. Nie dobrovoľne. O piatej ráno Victor vypúšťa farmu na dvor, pol hodinku sa zvieratá orientujú v priestore, o 5:30 zdomácnené začínajú kikiríkať kohúty, mékať kozy, zúfalo gágať o pomoc kačice, ktoré naháňa po dvore bushcat. O 5:45 sa budí vo vedľajšej izbe Keziah, púšťa z tlačidlového mobilu africké gospelové pesničky, ktoré doprevádza svojím prenikavým hlasom, dupaním a tlieskaním v rytme. O 6:00 v nemocnici zvonia obrovským kravským zvoncom, to je oficiálny budíček pre celú dedinu.

Vstávam zo železnej postele, vychádzam sa z izby s kefkou v puse, toaleťákom pod pazuchou, vodou na umytie v plastovom poháriku, sadám si na zem pod banánovník, kým Janka vyjde z tureckého záchodu. Čistím si chodidlo od prilepeného slepačieho peria. Pod banánovníkom už sedí Victor, ktorý si mydlí zuby nejakým dreveným papekom. Vypľúvajúc na mňa rozžuvané triesky ma presviedča, že toto je najzdravší spôsob čistenia zubov.

Kravský zvonec zvoní druhýkrát. Znak, že som už mala byť nastúpená na raňajšej modlitbe v nemocnici. Bohužiaľ, zrovna vtedy riešim, ako zmyť z hlavy šampón, keďže voda mi počas studenej rannej spršky došla.

Keď úspešne dobojujem ranný kúpeľňový boj, prichádzam na detské oddelenie k mojím „štuplíkom“. Vizitujem všetkých drobcov ležiacich u nás prevažne kvôli komplikovanej malárii, pľúcnym alebo brušným tropickým infekciám. Po oddelení chodím vždy aspoň s jedným "bambulákom "v náručí, ktorého pravidelne bozkávam na tučné líčka, robím lietadielko a ,,barambaram buc“. Popri tom počúvam fonendoskopom, ako na tieto "srandy“ reaguje jeho srdiečko a pľúca.

Po vizite beriem detičky, ktoré ležia s popáleninami alebo inými otvorenými ranami do obväzovne. Tam ma čaká pán anesteziológ Livingston, uspáva moje bábo, ja beriem do ruky skalpel, pinzetu a púšťam sa na stole do ošetrovania a šitia. Moja cesta vedie ďalej za Victorom na gynekológiu. Mamička už štyroch detí doma leží na stole v kontrakcii, no na tvári bez mimiky. Silní ľudia. Navliekame si s Victorom rukavice, „žubrienka“ je na ceste. Spolu sa postaráme o novorodeniatko a s mamičkou ich ukladáme späť ku šestnástim ženám na oddelení.

Už je skoro 11 hodín, utekám na ambulanciu, kde ma už čaká od 40–140 detičiek. Bežať bol plán. V „hakuna matata“ svete, kde najdôležitejšie je dobre sa porozprávať, vyobjímať a spoločne zasmiať, mi cesta na ambulanciu cez slnečný nemocničný kompaund trvá trochu dlhšie. Cestou si podávam ruku s lepróznou babičkou, vyhadzujem do vzduchu Rebeccu pohryzenú baboonom, pošteklím sa s farmaceutkou Mary, s Dengom v laboratóriu poobdivujem jeho dnešný hrdý záchyt tuberkulózy pod mikroskopom, míňam hospitalizované mamičky sediace pred oddelením so svojou infúziou, kojace okaté ratolesti. Z bublifuku vyfukujem farebné bubliny a už okolo mňa vyskakujú malí nadšenci praskajúci jednu za druhou.

V stredu je môj program obohatený ešte o operácie, ktoré buď vykonávam, alebo asistujem. Operačná sála ďalšie miesto, kde sa spolu s ďalšími dvomi ugandskými chirurgami poriadne nasmejeme. Popri operáciách si v dobrej nálade dupkáme do rytmu afrických bubnovačiek, ktoré na sále nesmú chýbať.

O druhej zvoní znovu veľký kravský zvonec, čas kedy Josephine nasadá na hrdzavý bicykel a vrátnik zamyká bránu nemocnice železným zámkom.

Odchádzam na môj rutinný obedík – ryžu s fazuľou, občas obohatený o také terno ako tekvica alebo tekvicové listy. Nemáme internet, takže sa všetci obyvatelia kompaundu horlivo a do detailu rozprávame, čo sme dnes nového zažili. Zas a znova, poriadne sa nasmejeme.

Okolo štvrtej odchádzam späť do nemocnice, riešim pohotovostné prípady. Sú to väčšinou komplikované malárie u detí, často stavy niekde medzi životom a smrťou. Týchto pár hodín neraz zachraňujem aj dve umierajúce deti naraz.

O ôsmej večer je už konečne čas na to, aby sme si s Piusom, Jankou a Enochom vyložili bambusovú stoličku pod holé nebo, otvorili si pivko alebo posrkávali africký čajík, pozorovali hviezdy ako žiarovky, tak blízko, že by som ich skoro už chytila do ruky. To všetko za svitu krvavočervenej mesačnej gule. Počúvame hudbičku, občas spevy a bubny Dinkov zabávajúcich sa niekde v buši. Pius mi zapletá vlasy, relaxujeme. Tak v skratke, toto je môj deň.

Napriek tomu, v akej chudobe tam ľudia žijú, čo ťa príjemne prekvapilo alebo potešilo?

Prekvapilo ma, že to, o čom my doma len rozprávame, oni žijú. Tie známe mottá: Carpe diem, YOLO – you live only once, poznáte to. V Južnom Sudáne i v Burundi sa strieľa každý deň. Doslova, neviete ani dňa ani hodiny. Preto sa ľudia zbytočne nezamýšľajú nad zajtrajškom, dnešok prežívajú naplno v spoločnosti priateľov, veľa sa rozprávajú, smejú, neriešia zbytočnosti a s ničím si nerobia ťažkú hlavu. Za ničím sa nenaháňajú, nestresujú sa, nežijú pod tlakom. Zatiaľ čo my len o minimalistickom, bezodpadovom, "eko“ živote rozprávame, oni ho žijú. Nepoužívajú autá, chodia peši a na bicykli. Keď motorka, tak minimálne traja ľudia na nej, plus koza. Deti nepoužívajú plienky, používajú koziu kožu, čo je nevstrebateľný materiál. Dieťa sa vypotrebuje, koziu kožu opláchnu vo vode a použijú znova. Bezodpadkové detstvo. Zatiaľ, čo my rozprávame, ako sa nám kvôli tejto zlej dobe pokazili vzťahy a uzatvárame sa preventívne do vlastnej nedotknuteľnej ulity, oni sedia pred tukulom (miestny hlineno-slamený domček), celá rodina a susedovci, spolu si varia a smejú sa pri západe krvavočerveného horúceho slnka ponad obrovské akácie. Príjemne ma teda prekvapilo, že zatiaľ, čo som si myslela, ako ja im budem pomáhať, oni mi pomáhajú rozlišovať, čo je v živote dôležité, čo vôbec stojí za to riešiť.

A napadá ti aj nejaká smutná príhoda?

Radšej rozprávam o tých šťastných, ktorých je určite viac, no smutné, máte pravdu, sú tiež realita môjho afrického života. Napadá mi jedna moja večerná služba, kde mi rodičia na rukách do ambulancie priniesli dvojročného chlapca. Bol v cerebrálnej malárii. To znamená, malária mu postihla väčšinu vnútorných orgánov vrátane mozgu. Mal 40-stupňovú horúčku, celotelové kŕče, bol v bezvedomí so zlyhaným srdcom, obličkami a pľúcami. Je to emergentná situácia. Zahájili sme záchrannú akciu, kde okrem vnútrožilovej liečby dieťa vyžadovalo okamžité napojenie na kyslík, bez ktorého by v priebehu niekoľkých minút umrelo. Počas tejto už dosť krízovej situácie mi začalo na detskom oddelení zlyhávať ďalšie dieťa, ktoré taktiež potrebovalo bezodkladne kyslíkový prístroj. Keďže sa nachádzame v Južnom Sudáne, v buši, diagnostické i terapeutické vybavenie nemocnice je viac než obmedzené. V rámci tejto smutnej reality sa na našom oddelení nachádza len jeden kyslíkový prístroj. V tom momente ste vystavení nemilosrdnému rozhodovaniu, ktorý detský život má väčšiu šancu prežiť a s bolesťou v srdci, no pokorne, konáte.

Čo ti tak ďaleko od domova najviac chýba a naopak, čo si v Afrike našla?

Zo začiatku mi chýbali také malichernosti ako sprchový gél, teplá voda, zástrčka v izbe, izba bez pavúkov, podlaha, po ktorej by som mohla chodiť bosá bez strachu, že stúpim na škorpióna, alebo aspoň v ponožkách bez toho, že by neboli hneď čierne, chýbal mi internet a signál, informácie o domácom dianí či len normálny záchod namiesto tureckého. Po pár týždňoch v buši som si už ale na nič z toho ani nespomenula. Nahradila som to oveľa dôležitejšími vecami a zistila som, že čím menej som mala, tým slobodnejšia a radostnejšia som bola. Keď nemáte nič materiálne, ani žiadnu víziu, že to materiálne si niekde zoženiete alebo kúpite, neostáva vám nič iné, len sa sústrediť na to duchovné, na prácu a ľudí okolo vás. Začnete byť šťastní, vďační a spokojní.

Kam budú tvoje kroky smerovať najbližšie?

Aktuálne sa nachádzam v Keni – Nairobi, na klinike v slume. Tu ostávam robiť ďalšie tri mesiace podobnú prácu lekárky ako v ostatných rozvojových krajinách doteraz. Tak držte palce .

Ak by vás zaujímal tropický život mladej lekárky, neváhajte sledovať facebookovú stránku Monička Paločková a Instagram @moi_monicka. V prípade vašich ďalších otázok alebo postrehov, či záujmu o podporu jej projektov ju nájdete na e-mailovej adrese: monypalockova@gmail.com.

Zábery mladej lekárky v Afrike nájdete v priloženej fotogalérii!