Reakcia na spoločenskú situáciu nedávnych týždňov: Toto vám chce ukázať Stredoslovenská galéria...
Slovenské povstanie je pojmom pod Urpínom viac ako domácim. Bystričania možno ani netušia, ako s povstaním súvisí už rok 1848 a že pokus o novú ideu možno nachádzať aj v spojitosti so súčasnosťou.
Tisícosemstoštyridsaťosem je rokom prvého Slovenského povstania, Marx a Engels vtedy publikovali Manifest komunistickej strany… Alain Badiou hovorí o vývoji dnešného globalizovaného kapitalizmu ako o regresii a prirovnáva ho k normám éry liberalizmu polovice 19. storočia. Spontánna výstavná intervencia vo foyer Stredoslovenskej galérie reaguje na spoločenskú situáciu nedávnych týždňov.
Žiadna nová idea?
Ako upozorňujú kurátori výstavy, na rastúcu nespokojnosť ľudí v spoločnosti, ktorá pred 24 rokmi povstala proti skorumpovanému socialistickému štátu, ale nemala žiadnu skutočnú víziu a tak len ustanovila prebratý model kapitálovo–parlamentného konsenzu, kde štátny aparát zaštíťuje oligarchiu a posväcuje všeobecnú privatizáciu verejného.
Na nihilistické nálady ľudí bez budúcnosti v sprivatizovanom prostredí sa podľa tvorcov výstavy v poslednom období napojili ešte konzervatívnejšie nacionalistické a klerické kruhy propagujúce archaickú stredovekú agendu a xenofóbiu. Samozrejme, opäť neprinášajú žiadnu novú ideu.
Rozhovor s dinosaurom aj demonštrácia fašizmu
Cieľom malej výstavnej intervencie 1848 je dať cez konkrétne diela do prehľadnej súvislosti ľahko zjednodušované vzťahy, týkajúce sa spoločnosti, od ktorej žiadame, aby bola solidárnym a rovnostárskym spoločenstvom. Na prechádzke po Budapešti vedie A. Cséfalvay rozhovor s dinosaurom a vedeckofantastickým filmovým štýlom podáva antidarwinistické rozprávanie o mýte národného štátu.
Súčasťou 1848 je inštalácia ako pevnosť, mesto i barikáda, s projekciami dokumentárneho materiálu z demonštrácií malého (tzv. petty) fašizmu z českého, slovenského a poľského prostredia z archívov T. Rafu z posledných rokov. Rómovia žijúci v getách, či bezdomovci, ktorí nie sú zviazaní s hodnotou vlastníctva pre mnohých nemajú politický a spoločenský význam.
Punková videopoézia či symbolicky pozdvihnutá päsť
Punková videopoézia o neprispôsobivých od E. Sikoru paroduje i klišé sociálneho umenia, a presne naopak, komunitný projekt T. Rafu dokumentuje privlastnenie/pomaľovanie niekoľkých segregačných múrov na východe Slovenska, oddeľujúcich rómske getá od nerómskych sídlisk. Bájka E. Sikoru o zajačikovi a psovi, prednesená ako liturgická pieseň pojednáva o zdanlivej starostlivosti obmedzovaním a kontrolou.
A .M. Chisa & L. Tkáčová vo svojej performancii so sochou ako pozdvihnutou päsťou oceľového vzhľadu načrtávajú symbolický zápas s nafukovacou rukou zovretou do päste, s univerzálnym symbolom vzdoru a požadovania zmeny. Témou je hľadanie možnosti oslobodenia protestu od jeho vlastnej reprezentácie, sprofanovaného obrazu… novej predstavy revolúcie.
Nástenka s aktuálnymi filozofickými, politickými a sociologickými textami o chudobe je určená na čítanie a šírenie pre divákov. Prehliadka je schematickou úvahou o spoločnosti, v ktorej nie tí najchudobnejší (a ich 65 Eur mesačne) sú zodpovední za „pracujúcu chudobu“, ale ziskuchtivá vládnuca skupina a rozhodujúca orientácia spoločnosti na zisk.
Trvanie výstavy: 19.12.2013 – 26.1.2014