Predvolebný príbeh ku káve: Bystrické Kocúrkovo bez mačiek

Zo všetkých strán počuť volebné volania. Ostáva dúfať, že víťazi volieb sa postarajú o to, aby z miest neutekali ani ľudia ani mačky, ako sa to stalo v poviedke nášho redaktora Marcela Páleša. Prečítajte si ju trebárs popri pití kávy.

Ilustračný obrázok k článku Predvolebný príbeh ku káve: Bystrické Kocúrkovo bez mačiek
Foto: Marcel Páleš / Zdroj: Dnes24.sk

Tam, kde sa piesok už dávno nesypal, ale zato odlievalo sa v každom rohu, tam stálo a stále postáva mesto pod Urpínom. Väčšina ľudí by si aj priala, aby sa tu a tam radšej rozhýbalo, ale nemôžu byť všetky väčšie mestá prudko prosperujúce a bohaté. Ktosi musí ťahať aj pri chvoste. A ktosi radšej za chvosty…

„Najprv mladí ľudia, potom už aj tí zo strednej generácie, a teraz dokonca aj my. Všetci sa odtiaľ berú preč. A aké hrdé mesto to bývalo! Hocikde si sa dobre najedla. Či už na Fončorde, či už v Sásovej, v Radvani, no najmä okolo centra! Všade boli plné kontajnery jedla…“ povzdychla si bieločierna mačka Banby. Už dávno nebola to, čo bývala. Schudla a ani táto cesta z Bystrice do Zvolena s hladným žalúdkom jej na kráse nepridá.

„To máš pravdu! Ani našich konkurentov, túlavých psov, tam už nestretáš. Odišli vraj smerom na horehronské dediny. Tam sa chovajú svinky, hydina a skôr sa kde-tu niečo odhodí. A dnes ti ma jeden malý bystrický fagan tak potiahol za chvost, že som všetkých svätých z mačacieho Kocúrkova videla! Joj, ešte teraz mám zježenú srsť,“ poťažkala si Strica, každou mačacou farbou ladená mačka. Tiež mala svoje plnoštíhle časy už dávno za sebou.

„To máš tak, milá cica Strica, kde sa čosi zanedbá a uprednostnia sa tie drahé papiere, tam vyrastajú nekultúrni ľudia. A tí vychovávajú nekultúrne deti, a tie ťahajú bezbranné mačky za chvosty a aj z ostatných živých tvorov idú hlava-nehlava dušu vytriasť,“ snažila sa jej vysvetliť dôvod nekultúrnosti Ban­by.

Mačky si takto sťažujúc sa na ťažké časy vykračovali z labky na labku smerom na Zvolen. Tam sa vždy našlo teplé miesto u mafiokocúrov, takzvaných barónov, ktorí mali pod sebou organizovanú sieť mačiek, čo na nich zbierali. Chodili celý deň po meste a okolí, no a znášali pochúťky na večernú búrlivú hostinu. Po nej mnohé čakali mačiatka.

„Ešte že existujú ľudia, ako je ten zaujímavý muž, čo sa podobá na speváka Elvisa. Ten nám nikdy neublíži, ale prihovorí sa. A keď má, ponúkne nám aj mlieko či niečo fajné, čo si nesie v taštičke,“ nadhodila Strica.

„Nó, takých keby bolo viac! Pobaví ľudí, rozdá úsmev, dobrú náladu. A to sa len prejde námestím. Vždy ma rozosmeje ten jeho pokrik Mačky-Cicky. Ktovie, či tým myslí práve nás?“ vyslovila Banby svojej najlepšej priateľke a mlčky išli ďalej.

Zdroj: Dnes24.sk

Odporúčame