Zvolenčanka, ktorá precestovala svet: Želám si, aby strach z inakosti bol menší

Zdroj: archív Magdalény Vaculčiakovej

Magdaléna Vaculčiaková je rodená Zvolenčanka, ale na Slovensku zostať nedokázala. Vyštudovala žurnalistiku na UK v Bratislave a mediálne štúdiá na Masarykovej univerzite v Brne. Už počas vysokej školy žila v Írsku a Španielsku a precestovala Kambodžu, Laos a Ugandu. Posledné štyri roky bola najmä v Ázii a Latinskej Amerike. Aktuálne žije a pracuje s Mexičanom-Američanom, fotografom Noelom Rojom, s ktorým sa pustili do nevšedného projektu.

Ste rodená Zvolenčanka, ale v našom meste ste nezostali. Prečo?

Už ako dieťa som chcela cestovať, nevedela som vtedy prečo, ani kam to bude. Vo Zvolene som od dvanástich chodila na všetky hokejové zápasy miestneho klubu, ktorému sa vtedy veľmi darilo, až som sa napokon dostala medzi novinárov, čo o hokeji písali. A tak som pričuchla k novinárčine a zo Zvolena som ju odišla študovať do Bratislavy.

Nasledovalo pracovné leto v Írsku, vďaka ktorému som mohla pocestovať po pár európskych miestach. A stala som sa na potulovaní sa svetom závislá. Odišla som zo Zvolena, aby som mohla robiť to, čo mám najradšej – novinárčinu, a aby som mohla písať aj o tom, čo sa napríklad Zvolenčanom zdá vzdialené.

Kde aktuálne žijete a čomu sa venujete?

Na vaše otázky odpovedám z Denveru v USA, kde vyrastal môj snúbenec. V januári sa však chystáme do Senegalu a potom do Etiópie.

Posledné štyri roky žijem na cestách, najmä v Ázii či Latinskej Amerike. Prinášam príbehy ľudí z týchto krajín aj do slovenských a českých médií. Na africkom kontinente budeme pracovať na našom spoločnom dlhodobom projekte Ženy, ktoré zostali.

Stručne priblížte našim čitateľom tento projekt…

V rámci projektu zbierame po svete príbehy žien ovplyvnených migráciou, hoci samy nemigrujú. Napríklad Lucía z Mexika nevidela svojich synov viac ako dvadsať rokov. Vnúčatá pozná iba z fotografií. Žije sama v rozostavanom dome, ktorý synovia zaplatili, ale už jej peniaze dlho neposielajú, málokedy vôbec zatelefonujú. Alebo Raquel. Tá je približne v mojom veku, má 30. Zostala sama s tromi deťmi, v malej dedinke, odkiaľ aspoň dočasne migrujú všetci muži – ak nie do USA, tak do veľkých európskych miest. Raquel je otcom aj mamou, za manžela rozhoduje na komunitných zhromaždeniach, musí si zohnať ľudí, čo jej donesú drevo na varenie.

U nás sa neustále hovorí o migrantoch – mužoch, ktorí prichádzajú, čosi od nás chcú. Ale nám v debate chýba odpoveď na otázku prečo prichádzajú – čo ich z ich krajín vyháňa? A potom, ako žijú ich rodiny? Napokon, aj na Slovensku máme veľa žien, ktoré zostali, kým ich muži pracujú napríklad na stavbách po celej Európe. Je to celosvetová téma a my chceme, aby bol aj projekt celosvetový.

Kam všade ste už vďaka nemu zavítali?

Zatiaľ sme boli v Mexiku. Tento rok sme tam na projekte pracovali štyri mesiace. V januári letíme do Senegalu a Etiópie, pretože z afrického kontinentu prichádza veľa migrantov do Európy a tento trend sa v blízkej budúcnosti nezmení.

Čo vám na vašich cestách najviac chýbalo?

Na cestách mi vždy chýba rodina a naša príroda. To, že je tak blízko – že sa nemusím nikam viezť, aby som sa dostala do lesa a mohla v ňom napríklad zbierať hríby.

A čo ste naopak našli?

Trošku otvorenejších ľudí, ako sme my Slováci. Ľudí, čo majú menej strachu z iných kultúr. Nechcem kritizovať Slovákov, sama som taká bola, kým som začala cestovať, a viem, že to súvisí s našou históriou a možno aj akousi genetickou výbavou.

Napríklad pri práci v Mexiku na projekte Ženy, ktoré zostali, som bola prekvapená z toho, ako ochotne nás rodiny pozvali, aby sme s nimi zostali pár dní. Uvoľnili nám svoju izbu, varili sme spolu. A to sme im ako cudzí ľudia zaklopali na dvere.

Podobnú skúsenosť som mala aj v iných krajinách – v Indonézii či Indii. Veľmi si želám, aby strach, ktorí majú mnohí Slováci z inakosti, bol menší. Cestujúc po svete vnímam, ako sme prepojení napríklad aj s Indom či s Etiópčankou, ktorých životy si ani nevieme predstaviť. Pestujú pre nás napríklad kávu, lovia ryby, vyrábajú oblečenie. Naše vlády predajom zbraní podporujú vojny v ďalekých krajinách. Chápem, že ľudia, ktorí necestujú, toto nevidia. Aj preto robím to, čo robím.

Keď sa vraciate domov do Zvolena, kam najradšej zavítate?

Moji starí rodičia z maminej strany pochádzajú zo Zolnej, kde som ako dieťa trávila každé letné prázdniny. Tam sa dodnes vraciam rada, hoci už len na prechádzky tamojšími lúkami. Vždy sa tiež teším na halušky na kolibe nad Zvolenom.

Veľká cesta na africký kontinent vás čaká už o pár týždňov. Čo presne tam plánujete?

V rámci projektu Ženy, ktoré zostali, chceme priniesť do slovenských médií príbehy senegalských a etiópskych rodín, ktorých členovia prichádzajú aj do Európy. Chceme tam stráviť dva mesiace, žiť so ženami niekoľko dní – týždeň, tak, ako sme žili v Mexiku. Iba z krátkeho rozhovoru novinár ťažko pochopí celý kontext, v ktorom sa príbeh respondenta odohráva.

Novinári v redakciách si však často nemôžu dovoliť stráviť na mieste viac času. Zahraničná novinárčina dnes skôr smeruje k tomu, že sa píšu analytické články podložené štúdiami alebo rozhovormi cez Skype či e-mail.

My chceme chodiť na miesta, s ktorými nie je jednoduché spojiť sa cez internet. Pritom však nehovoríme iba s najchudobnejšími z najchudobnejších. Zaujímajú nás každodenné životy ľudí všeobecne, v tomto prípade žien. A potom, otázka migrácie je pre mňa aj otázkou toho – čo človek potrebuje k šťastnému a spokojnému životu?

Ako môžu ľudia podporiť váš projekt?

Máme na projekt čas, chceme sa mu venovať minimálne počas najbližšieho roka. Avšak, s financiami je to náročnejšie, práve kvôli situácii v slovenských médiách, ktorú popisujem vyššie.

Pustili sme sa preto do crowdfundingu – projekt sme zverejnili na internete a čitatelia sami sa môžu rozhodnúť, či nás podporia, či chcú čítať naše príbehy. Sme vďační za každý prejavený záujem o projekt, lebo sa tak postupne menia tie zdanlivo neprekonateľné vzdialenosti medzi nami a inými kontinentami.

Pozrite si v priloženej fotogalérii zábery z ciest po svete!