Vozičkárka Vladimíra sa vo Zvolene pasuje s problémami: Ochotných ľudí je málo

Zdroj: archív Vladimíry Pukančíkovej

Vladimíra Pukančíková sa pohybuje pomocou invalidného vozíka už od detstva. Vo Zvolene žije 17 rokov a bohužiaľ sa často stretáva s neochotou ľudí. Jej veľkou oporou je manžel, ktorý ju všade sprevádza. Sama by si totiž do mesta netrúfla ísť. Čo všetko robí vozičkárom ťažkosti? Viac prezradila v rozhovore!

Ako dlho ste už na vozíčku?

Odmalička. Keď som mala dva roky, dostala som detskú mozgovú obrnu. Do desiatich rokov som ešte trochu vedela chodiť. Potom ma rodičia dali operovať na šľachy a neviem, či tam lekári narušili nejaký nerv, ale odvtedy som na vozíku. Je to už zvyk, i keď, samozrejme, že by som chcela chodiť. Prejdem, keď ma chytíte, ale akonáhle ma pustíte, spadnem. Nemám stabilitu chrbtice.

Máte teda oporu alebo chodievate niekam aj sama?

Sama sa presúvam len po byte. Priznám sa, že do mesta sa neodvážim ísť. Manžel je moja opora. Všade chodíme spolu. Bez neho by som si už ani nevedela predstaviť život. Máloktorý manžel sa tak vzorne stará o manželku ako on. Už to so mnou ťahá 12 rokov. Spoznali sme sa v jednom kresťanskom spoločenstve, keď som sa sem v roku 2000 presťahovala.

Odkiaľ pochádzate? Prečo ste sa rozhodli prísť do Zvolena?

Som z Revúcej. Presťahovala som sa z nutnosti. Keď máte rodičov alkoholikov a vyhodia vás z domu, nemáte kam ísť. Robíte všetko, čo sa dá. Vybavila som si teda Domov sociálnych služieb vo Zvolene a odvtedy som tu.

Kde bývate teraz? Máte dobrý prístup do bytu?

Áno, máme bezbariérový byt v podnájme. Som v podstate dieťa šťasteny. Jeden pán odmietol ten byt a ponúkli ho mne. Ja som s ním spokojná. Je dobre riešený. Ešte aj okná máme na dobrú stranu, celý deň slnko a výhľad na Pustý hrad.

A ako sa žije vozičkárom vo Zvolene? Máte veľa problémov pri pohybe v meste?

Áno, bohužiaľ . Hlavne chodníky sú v hroznom stave, samé diery. Vozičkári to majú skutočne ťažké. Na niektorých miestach sú obrubníky strašne vysoké. Manžel ma už skoro aj vyvrátil. Sčasti sa to dalo do poriadku rekonštrukciou Štúrovej ulice, ale stále je veľa problematických miest. Ani úrady nie sú prispôsobené. Napríklad v nemocnici sú veľmi zle riešené výťahy, sú úzke. Pošta má síce bezbariérový prístup, ale dvere sú ťažké. Sama ich neotvorím. Navyše sa otvárajú smerom von a nevidno cez ne. Vozičkár tam ľahko spadne, keď ich niekto otvorí. Už sa nám to skoro stalo. Ešteže mám všade doprovod. Prekáža však aj parkovanie áut na chodníku, nemáme potom kadiaľ prejsť.

Je pre vás teda Zvolen dostatočne bezbariérový?

Nevravím, že mesto nič nerobí, ale je tu stále veľa problémov, s ktorými sa vozičkári stretávajú. V blízkosti Zvolena je rehabilitačné centrum Kováčová, kúpele Sliač, a práve preto by mesto malo byť viacej prispôsobené pre hendikepovaných ľudí. Dobrý by bol aj cyklochodník na Kováčovú, lebo my sa tam nevieme dostať.

Kam najčastejšie chodievate?

Kade tade. Pochodili sme už na Kováčovú, na Sliač, boli sme v Očovej, na Hrochoti, Čeríne. Zašli sme aj na Pustý hrad, ale samozrejme, ten posledný úsek nie. Cez deň väčšinou ideme do mesta a cez víkend na dlhšie prechádzky. Keď je pekne, manžel sa snaží brávať ma do prírody. Kamarát nás raz za čas tiež vezme na výlety po Slovensku. Možno ako jediná vozičkárka som bola aj na Kráľovej holi. Vytlačili ma, ale povedala som „nikdy viac!“

Zvyknú vám ľudia pomáhať, keď sa niekam neviete dostať?

Áno, ale je to veľmi zriedkavé. Väčšinou, keď ľudia vidia, že máme problémy, tak zastanú a čudne pozerajú. Prirodzená pomoc stále chýba. Keď som bývala v Revúcej, vždy mi pomohli. Vo Zvolene som ostala trochu sklamaná. Mentalita je úplne iná. Každý myslí len na seba. Pritom je tu viacej vozičkárov ako tam.

Stretávate sa teda často s neochotou ľudí?

Takmer každý deň. Stalo sa nám, že sa vozík zasekol na prechode pre chodcov a ja som vyletela. Všetci chodili okolo a nikto sa nepristavil pomôcť. Manžel nevedel, čo skôr, či dvíhať mňa alebo chytať vozík. Vystúpil z auta iba jeden pán, ktorý nám pomohol. Skôr je to teda tá nevšímavosť. V obchodoch je to ale iné, tam sa snažia byť nápomocní. Hovorím, že ochotných ľudí je málo, ale ešte stále sú.

Myslíte, že sa zmení prístup ľudí k vozičkárom?

Pomaly sa dostáva do povedomia, že aj človek na invalidnom vozíku je len človek. Stavajú sa bezbariérové chodníky a prístupy. Bude ale ešte asi dlho trvať, kým si ľudia uvedomia, že aj vozičkári majú svoje potreby. Na Slovensku sú najväčšie nedostatky v železničnej doprave. Mojím snom je ísť raz do Bratislavy, ale jednoducho sa tam neviem dostať. Železničná stanica vôbec nie je prispôsobená pre hendikepovaných ľu­dí.