Vlasta prehovorila o boji s Parkinsonom: Trvalo 8 rokov, kým mi chorobu diagnostikovali

Zdroj: Nemocnica AGEL Zvolen

Celý život roznášala ľuďom poštu. Nachodila každý deň kilometre, bola svižná, rezká, aktívny pohyb bol prirodzenou súčasťou jej života. Až prišli prvé problémy – nepatrné zakopnutie, neovládateľnosť ruky, nepekné písmo, zlý spánok. Do je života zasiahla nevyliečiteľná Parkinsonova choroba. Trvalo dlhých osem rokov, kým sa diagnóza potvrdila, aby mohla začať efektívna liečba v Centre pre liečbu parkinsonizmu a extrapyramídových závislostí v Nemocnici AGEL Zvolen.

Päťdesiatpäťročná Vlasta Baranová však je statočná, a odhodlaná žiť život naplno, nevzdáva sa, aj keď už navždy bude Parkinson súčasťou jej života. Verí, že jej pocity, myšlienky a skúsenosti môžu pomôcť aj iným, ktorí sú dnes len v stave váhania, či ísť k lekárovi. Rozhovor s pani Vlastou sprostredkovala hovorkyňa AGEL SK Martina Pavliková.

V rozhovore s Vlastou Baranovou sa dočítate aj to:

• ako sa dozvedela o svojej diagnóze
• v čom spočíva liečba
• čo je jej najväčším obmedzením
• ako prispôsobila život tejto chorobe

Kedy ste začali pociťovať prvé problémy a čomu ste ich pripisovali?

Začala som mať problémy, boli to také neurčité problémy. Chodila som po doktoroch, ale oni sami asi nevedeli, čo presne mi môže byť. Vystriedala som asi štvoricu odborníkov. Až ten posledný vyslovil podozrenie, že ide o nevyliečiteľnú chorobu. Treba však, aby to posúdil iný lekár – odborník. Predstavte si, normálne som si napríklad začala umývať zuby, odrazu mi seklo rukou a nebola som schopná ďalšieho pohybu. Potom začali problémy s nohou, že som ako keby šúchala pravou nohou namiesto normálneho pohybu. Treťou vecou bol pocit, ako keby sa mi skracovala ruka. Pôvodne si lekári mysleli, že je to všetko od chrbtice, skúsili sme aj lieky, ale môj stav sa ani po mesiacoch nezlepšoval, ani infúzie to nezlepšili.

Zmenili sa nejakým spôsobom problémy, resp. sa stupňovali?

Moje problémy sa stupňovali. Napríklad som išla odomykať byt a vôbec som to nevedela urobiť pravou rukou. Tak som sa musela všetko učiť ľavou. Jednoducho mi v tej pravej ruke seklo a koniec. Striedala som lekárov, chodila som do práce, stále všetci predpokladali, že je to od chrbtice, na obmedzenia som si nejako zvykla. Lekári na mňa aj pozerali, ako keby som si vymýšľala. Robila som však 20 rokov poštárku, a tam človek musí byť rezký. Mne však čokoľvek urobiť trvalo odrazu dlhšie. Napríklad som kráčala a odrazu, ako keby mi niečo do nohy vošlo a nemohla som urobiť krok. Musela som si sadnúť na chvíľku, kde sa dalo, na obrubník, na lavičku. Už ma začali aj v práci upodozrievať, že sa flákam. Moje poštové obchôdzky boli stále dlhšie a ťažšie. Zlučovali sa rajóny, takže mi pridali ďalších šesť kilometrov obchôdzky. To som už nevládala a znovu som chodila po doktoroch. Až jedna obvodná lekárka napísala, že je potrebné sa zamerať, či nejde o Parkinsonovu chorobu. Napokon som sa dostala k MUDr. Necpálovi do zvolenskej nemocnice.

Kedy vám bola diagnostikovaná Parkinsonova choroba a za aký dlhý čas po prvých problémoch?

V januári 2019 som prišla k MUDr. Necpálovi, bolo to po ôsmich rokoch od prvých príznakov. Tam mi diagnózu potvrdili, nasadili lieky, ktoré zmierňujú príznaky. Keby som nemala lieky, tak by som dnes už možno bola ležiaca, výrazne by ma to obmedzovalo v normálnom fungovaní. Musela som však skončiť s prácou, následne som si riešila invalidný dôchodok. Choroba mi dnes ovplyvňuje celú pravú stranu tela.

Ako ste túto správu prijali vy a vaši blízki? Mali ste o tomto ochorení nejaké informácie už z minulosti?

Myslela som si pôvodne, že mám nejaký druh pohybového obmedzenia, vôbec som nevedela, čo je to Parkinsonova choroba. Pýtala som sa teda, čo to presne je a prekvapilo ma, že to môže byť genetického pôvodu. Keď som spätne uvažovala, uvedomila som si, že otcova sestra tak zvláštne chodila, predklonená, možno tam je niekde pôvod ochorenia. Diagnózu som prijala ako každú chorobu, aj som si poplakala, aj som sa utešovala, že sú aj horšie choroby. Zarazilo ma však, že sa to nedá vyliečiť, iba potláčať. Rodina to tiež zvládla a prijala s tým, že je to choroba ako každá iná, ani oni nemali bližšie informácie.

Viac o tom, v čom spočíva liečba či ako musela pani Vlasta prispôsobiť život tejto chorobe, sa dočítate na nasledujúcej strane.