Patrila medzi tých, ktorí ho chápali: Cez jej smrť sa nevedel preniesť, pripomeňme si Štúrov vzťah k Adele Ostrolúckej

„Nie je to časné dobro, čo som hľadal, hoci i to si nemálo cením. Nepominuteľné predsa nemôže vyvážiť skoro pominuteľné a preň človek musí neraz zriecť sa príjemného, ba aj najdrahšieho. A odriekaniu som sa učil od včasnej mladosti.“

Štúr veril v ideály

Tak napísal Ľudovít Štúr v liste matke Adely Ostrolúckej, keď mu radila prijať úradnícke miesto pri krajinskom súde v Bratislave. Bolo to v najťažších chvíľach Štúrovho života, na začiatku päťdesiatych rokov 19. storočia, keď žil pod policajným dozorom v Modre, keď revolučné ideály boli opäť nedosiahnuteľným snom a keď ho stíhali i kruté údery v rodine. Najskôr zomrel v Modre brat Karol (1851), o pol roka neskôr otec, na jar roku 1853 i Adela Ostrolúcka vo Viedni a v lete toho istého roku matka v Trenčíne.

Zo slov listu vidíme, že Ľ. Štúr sa ani v najťažších rokoch života nevzdal svojich ideálov a cieľov. Nechcel sa dať spútať úradníckou prácou. Stále veril, že príde čas, keď sa naplnia ideály jeho generácie. A príchod takýchto čias bolo treba urýchliť prácou i v neprajnom období, aké práve prežíval. Koľko vnútornej sily mal tento človek, keď i za takej situácie odmietal rodinný život s milovanou a navyše i dobre situovanou ženou. Málokto ho vtedy chápal.

Adela ho chápala

A medzi tých, ktorí ho chápali, paradoxne, patrila práve Adela Ostrolúcka, hoci – nenaplnená láskou k milovanému mužovi, musela najbolestnejšie zraňovať práve ju. Poznala Ľudovíta dávno. Pochopila jeho vznešené ciele a ideály už v Zemianskom Podhradí. Veľmi rada navštevovala strýka v tejto podjavorinskej dedine odvtedy, čo spoznala Ľudovíta. Aj Ľudovít chodil častejšie k bratovi odo dňa, čo sa po prvý raz stretli.

Dlhé rozhovory s ním jej dovolili pochopiť jeho činy i v tých pohnutých revolučných časoch. Pamätala sa, ako sa začiatkom mája zastavil u nich v Ostrej Lúke, keď utekal pred zatykačom z Liptovského Mikuláša. Bol plný odhodlania, ako v tých dňoch, keď ho jej otec navrhol na miesto poslanca za mesto Zvolen. Otec bol vtedy napriek možným nepríjemnostiam veľmi poctený Ľudovítovou dôverou a poradil mu, aby sa nevracal do Bratislavy, ale radšej odišiel na moravskú stranu. Bola to dobrá rada a v pravý čas. V konečnom dôsledku mu zachránila život.

Cez jej hrob sa neprenesie

Adela Ostrolúcka zomrela údajne na týfus vo Viedni v marci 1853. „Cez tento hrob sa už neprenesiem,“ povedal nad jej hrobom Ľudovít Štúr a boli to prvé i posledné slová, ktorými nahlas vyjadril svoj vzťah k tejto žene. Aj keď ich vzťah nikdy nenašiel naplnenie v rodinnom živote, Adela Ostrolúcka podstatne zasiahla do Štúrovho života. Cez ňu a cez ich vzťah ako cez zväčšovacie sklo lepšie pochopíme veľkosť a mravnú silu Ľudovíta Štúra, ktorý v mene práce pre národ, v mene lásky k slovenskému ľudu priniesol obete najvyššie.

Kaštieľ šľachtickej rodiny Ostrolúckovcov stojí v Ostrej Lúke, malej dedine ležiacej západne od Zvolena, dodnes. V jeho parku je rodinná krypta. Pôvodne bola situovaná pod evanjelickým kostolom, ale ten na sklonku Druhej svetovej vojny zbombardovali nemeckí fašisti. Do tejto krypty bolo hneď po úmrtí prevezené aj telo Adely Ostrolúckej. Nad kryptou bol v roku 1967 v rámci programu 3. ročníka Štúrovho Zvolena vybudovaný pamätník. Do mohutného betónového kvádra je plasticky vysekaná táto informácia: „V tejto rodinnej hrobke je pochovaná Adela Ostrolúcka 31. 3. 1824 – 17. 3. 1853“. Jeho autorom je Ing. arch. Jozef Chrobák.

Pamiatku pripomína tabuľa

Od roku 2014 Adelinu pamiatku v Ostrej Lúke pripomína aj bronzová pamätná tabuľa na miestnej administratívnej budove. Vedľa reliéfneho portrétu Adely Ostrolúckej je odliaty tento text: „Vznešená a mimoriadne vzdelaná Adela Ostrolúcka 31. 3. 1824 – 17. 3. 1853, ktorú spájala hlboká vzájomná náklonnosť a úcta s hlavným predstaviteľom slovenského národného hnutia Ľudovítom Štúrom 29. X. 1815 – 12. I. 1856 venuje obec Ostrá Lúka a vďační Slováci – 2014.“

Vedľa hlavnej tabule, akoby „priložená a posmrtne doručená“, je tabuľka s básňou Ľudovíta Štúra, ktorú napísal na jej skon: „Uvädnul si prenáhlo, kvet, ty pekný kvet Hrona, v duši tej svet opúšťala v láske, viere k svojim stále, zbožná Antigona. A v srdci tom toľká láska horela k tým krajom, že sa mnela v jejich lone, tam na živom, šumnom Hrone otočená rajom. S nimi spolu i naše tam, často tam zaletia, bár aj túžby tvoje vrelé, už tam v zemi onemelé, viac im neodvetia. Ľudovít Štúr: A. O. 1853“.

Foto: ilustračné