Obľúbený zvolenský herec Vladimír Rohoň: Zostarli sme na cudzích osudoch

Zdroj: DJGT

Vladimír Rohoň je rodák z Martina, no už viac ako 40 rokov je súčasťou umeleckého súboru DJGT vo Zvolene. Na jeho počesť sa pripravuje premiéra lyrickej komédie Iluzionisti, kde sa obľúbený herec sa predstaví v hlavnej úlohe Kazimíra Kanta. A čo má spoločné s hlavnou postavou? Pri príležitosti jeho životného jubilea 70 rokov sme herca vyspovedali.

Kedy Vám prvýkrát učarovalo herectvo?

Nedá sa povedať, že učarovalo. U mňa to bola skôr z núdze cnosť. Som rodák z Martina a v Martine v tej dobe bola pre chlapcov iba strojarina. No ja som si s tým železom nevedel potykať. Skúšal som, čo robiť a mal som krédo, že keď tam bude desať ľudí a ja nebudem v prvej polovici, tak to robiť nechcem. Hľadal som, až sa to vyvŕbilo tak, že som nešiel. Nemusím mať montérky a neplačem ráno, že musím ísť do roboty (smiech).

Zmenilo sa niečo v herectve, odkedy hráte?

Áno, ako všetko má vývoj, tak aj herectvo. Keď si zoberiete, že pred 40 rokmi bola televízia v plienkach, dnes je trend, že musíte robiť televíziu. Všetko ale len kvôli peniazom. Dnes už nevidíte inscenáciu. Nikto nemá čas ani peniaze, preto sa robia seriály. Ale aj herectvo v divadle je civilnejšie. Niekedy sa mi cnie za tou dobou, keď sme si aj obočie lepili, fúzy, brady, aby sa človek kostýmom a podobou vžil do postavy. Dnes robíme jednu hru za druhou a skoro všetko rovnaké. Niekedy.

Mohli sme Vás vidieť aj v televízii. Hrá sa Vám lepšie na javisku alebo vo filmoch a seriáloch?

To je neporovnateľná vec, pretože v televízii, keď sa niečo pokazí, režisér povie, ideme ešte raz. Keď sa niečo pokazí na javisku, nemôže nikto povedať stop. Musíte sa z toho nejako vykrútiť a ísť ďalej. Televízia prináša popularitu, dáva zarobiť. Sme ďaleko. V minulosti k nám chodievali režiséri z Bratislavy a priniesli aj hru, takže divadlo si zahralo a nacvičili sme inscenáciu do televízie. Mám radosť, keď si pozerám staré filmy ako Ežo a Gábor Vlkolinský či Alžbetin dvor. To sú veci, ktoré sa natočili pred 40 rokmi a pozerajú sa stále. Neviem teda, či zostane niečo po dnešnej dobe.

Často vystupujete v komédiách. Aké postavy hráte najradšej?

Viete, to je podľa toho, čo vám ponúknu. Keď herec nedostane hrať Rómea a chce ho hrať, tak musí z divadla odísť do iného divadla alebo ho už nikdy hrať nebude. Záleží na tom, v akej dobe sa človek ocitne a aký je repertoár. No a komédie? Režiséri si vás vybavia z predchádzajúcich hier a povedia „chcem, aby to hral tento!“

Máte nejaký najkrajší zážitok z divadla?

Je veľa pekných, no nedá sa povedať špeciálne, že jeden je najkrajší. Spomínam si, keď sme hrali v Prahe Šoféra slečny Daisy a skončilo predstavenie. Po predstavení som počul hluk na chodbe. Išiel som sa sprchovať, však som bol nalíčený na černocha a otvorili sa dvere. Vošla pani do šatne, slzy v očiach a hovorí: „Prepáčte, ja sa vás musím aspoň dotknúť.“ Že som bol v trenírkach, jej nevadilo. (smiech)

Pri príležitosti osláv Vášho jubilea sa pripravuje premiéra hry Iluzionisti. Aká je Vaša postava?

Volá sa Kazimír Kant. Možno, že niektorí boli na predstavení Divadelná komédia. Napísal to ten istý autor Ahlfors. Vtedy som si povedal, že tá hra je exkurzia do divadla. Iluzionisti sú exkurziou do bytu herca, do jeho duše. Je to 70-ročný chlap, ktorý končí s divadlom a sumarizuje svoj život. Je nespokojný a ušomraný. Hovorí, že vždy bol druhý a kým nemal 60 rokov, nedali mu ani jednu hlavnú rolu. Je to pocta, keď sa herci prídu klaňať. Na javisku je 15 ľudí a hlavní predstavitelia sú vždy v prostriedku. No bez tých, ktorí stoja po bokoch, by tá hra nebola. Hoci sa to propagovalo ako bravúrna komédia, nie je to až tak. Je to sonda do duše človeka, krásny text. Ale viac neprezradím, nech sa diváci prídu pozrieť. Treba to vidieť!

Hovorili ste, že hlavný hrdina sa zamýšľa nad tým, že skončí s herectvom. Ako je to u Vás? Ako dlho plánujete ešte hrať?

Je to vo hviezdach. Najväčšie umenie je umenie odísť. Odísť vtedy, keď hovoria, „nechoď ešte!“ Užil som si aj uzlíček svetskej slávy, aj dva vozy poľnej trávy. Všetkého som v divadle zakúsil. Kým zdravie slúži a som ešte potrebný, tak by som aj hral. No na druhej strane si poviem, že však naozaj ten život končí a ja som vlastne nič nezažil. Nemám záhradku, nemal som v živote auto. Ako som nedávno povedal, zostarli sme na cudzích osudoch.

Prezradíte nám niečo aj zo súkromia? Čo rád robíte vo voľnom čase?

Jožo Ráž nedávno povedal: „ja som majster sveta v ničnerobení.“ No a ja ho môžem vyzvať na súboj. (smiech) Ale rád chodím na huby. To je moje potešenie. Človek sa prejde a nadýcha čerstvého vzduchu. Len keď ochranné združenie Vlk zistilo, že medveď je dôležitejší ako človek, tak je ich už veľa. A huby treba zbierať tak, že sa treba pozerať na zem a ak sa mám dívať na stromy a stále obzerať, nenájdete nič. Už mám svoj vek na to, aby som utekal (smiech).