Dojemné slová Anny po úteku z Ukrajiny: Som šťastná, že moje deti nepočujú vybuchovanie bômb

Zdroj: Nemocnica AGEL Zvolen

Pomoc zo Zvolena

„Obrovskú pomoc nám poskytla pani riaditeľka nemocnice Ľudmila Veselá. Pomohlo nám aj mesto. Prišli sme do teplých a útulných priestorov, bolo tu dostatok všetkého, mali sme čo jesť, kde spať, jednoducho perfektný servis. Nezištne a veľmi ochotne sa pridali aj kolegovia našej Katky z nemocnice, dokonca ich známi nám poskytli byt, kde môžeme všetci spoločne bývať,“ neskrýva dojatie žena, ktorá ušla pred vojnou.

Polovica jej rodiny však také šťastie nemala. „My máme na Ukrajine svoj dom s veľkou záhradou, jablkovým sadom a kompletným vybavením, tam bývajú aj rodičia, manžel tam má svoje podnikanie. Môj muž musel zostať na Ukrajine brániť vlasť, stali sa dobrovoľníkmi pri obrane dediny. Dom zatiaľ existuje, avšak každou hodinou sa situácia môže meniť, nevieme, či dom ešte stojí. Manžel bojuje s ostatnými, snažia sa, aby tanky nemohli prejsť, dostali zbrane, pomáhali im vojaci. Každý, kto môže, pomáha. Môj muž je hrdý, že môže brániť svoju krajinu, robí to s odhodlaním a hrdosťou, pomáha, čo mu sily stačia. Všetky možnosti dostať sa domov však skončili. Nie je to možné, ľudí nikam nepúšťajú, nelietajú lietadlá. Tam u nás je veľmi veľa mostov. Tie sú všetky zničené, ľudia sú izolovaní,“ približuje strašnú realitu Anna.

Túžba pracovať

Ako uviedla, na Slovensko prišli v prvom rade prečkať a prežiť čas vojny, o ktorej si pôvodne mysleli, že sa do týždňa skončí. „Situácia je horšia a horšia a myslím si, že každým dňom je možnosť sa vrátiť menej reálna. Bojím sa, že sa nebudeme mať kam vrátiť, že tam všetko bude zničené. Teraz je situácia u nás doma nestabilná, nemôžeme nič plánovať, žijeme dnešným dňom, je dôležité myslieť na deti, na ich zabezpečenie. V prvom rade si budem hľadať prácu, prijmem všetko, čo mi ponúknu,“ hovorí skromne vystresovaná matka.

Nehodlá sedieť so založenými rukami a len pasívne prijímať pomoc.

„Pracujem viac ako 20 rokov, nie je pre mňa komfortné len tak sedieť.“ Medzitým sa možnosti zreálnili. Je možné, že Anna bude učiť ukrajinské deti na Slovensku.

„Som veľmi rada, že moje deti už žijú v bezpečí, máme kde bývať, máme teplo, dostatok jedla. Som šťastná, že sa nemusíme skrývať v úkrytoch, že moje deti nepočujú, ako vybuchujú bomby, lietajú rakety, lietadlá, ako sa ozývajú sirény. Som šťastná, že sme na Slovensku, ale moja duša a srdce ma bolí, lebo tam na Ukrajine mám známych, kamarátov, rodinu, emocionálne som rozpoltená, každý deň na to myslím. Moja rodina zostala doma, chceli sme zobrať so sebou aj rodičov, ale môj svokor má ťažko choré srdce a je po operácii a mama sa bála, že takú cestu nezvládne, tak zostali doma,“ utiera si slzy mladá žena, ktorá má ešte sestru v Dnepri a veľa príbuzných má po celej Ukrajine.

Slová vďaky

O samotnom konflikte na Ukrajine vedia oni aj ich rodina len sprostredkované informácie cez médiá, že sa to pôvodne týkalo najmä Donecka a Luhanska.

„Nikto ale určite nechcel vojnu,“ poznamenala.

Na záver Anna už po niekoľký raz pripája vrúcne slová poďakovania. „Ľudia tu vo Zvolene urobili pre nás všetko, čo urobiť mohli. Bola som veľmi príjemne prekvapená ochotou, dobrosrdečnosťou, duševnou dobrotou a všetci ma prijali akoby som bola vaša príbuzná, s otvorenou náručou. Ani minútu som sa necítila zle, lebo ma všetci obklopili starostlivosťou, hoci som cudzí človek. Každý prispel niečím, synovi dobrí ľudia dokonca priniesli hračky, pomohli mi s chladničkou. Rada by som vám povedala, že tu sú ľudia veľmi dobrí. Neviem, čím to je, možno je to spôsobom života, takú ochotu sme nemali ani u nás. Všetci sú tu pripravení pomôcť, všetci chápu, že máme bolesť v srdci. Ale to mi hovorila už aj dcéra po prvých dňoch na Slovensku, že mami neuveríš, tu sú takí ochotní ľudia, v nemocnici mi všetci pomáhajú. Ostáva nám teda znovu a znovu vrelo za všetko poďakovať,“ uzatvára svoje rozprávanie Anna.

Ďalšie správy z domova i zo sveta nájdete aj na Dnes24, Facebooku a Instagrame.