Foto: Richard Autner / Zdroj: archív L. Libjakovej

Známa Žiarčanka Lenka Libjaková (23): Nestíham nič, ale to ma na tom baví najviac

Usmiata blondínka pendluje medzi televíziou, dvomi divadlami a dabingom. Vyspovedali sme úspešnú žiarsku rodáčku.

30. november 2017 Barbara Dallosová Rôzne

Foto: Richard Autner / Zdroj: archív L. Libjakovej

Lenka robí nášmu mestu meno azda všetkými spôsobmi. Ľudia ju poznajú ako speváčku, divadelnú herečku, postavičku zo známej detskej šou, Lenka si už ale strihla aj filmové roly, v poslednej dobe trávi veľa času v dabingovom štúdiu a snaží sa cestovať. Na otázku, či to všetko stíha, reaguje so smiechom. Ako hovorí sympatická rodáčka, do Žiaru sa vracia rada, no zriedka.

Tak na začiatok, ako sa vlastne máš?

Momentálne sa mám rýchlo, ale na to si už pomaly zvykám. Do decembra mám tri premiéry, čiže nestíham skoro nič. Ale to je dobré, ja som tak najspokojnejšia.

Stále študuješ na VŠMU, bábkarinu si ale vymenila za činohru…
Áno, pred tromi rokmi som cítila, že už ma to na škole veľmi nenapĺňa a rozhodla som sa dať si pauzu. Do toho som začala hrávať v divadle Stoka a vyskytla sa príležitosť ísť na prijímačky na činohru. Tak som išla, p. Ingrid Timková ma vzala do svojho ročníka a som tam.

Novinkou je, že skúšaš v Astorke. V čom ťa môžeme vidieť?
27.11. sme mali premiéru v divadle Astorka Korzo v ich trezore s inscenáciou Hranice₉₂. Spolupracovala som so zoskupením Uhol₉₂ a myslím, že sa oplatí prísť si to pozrieť.

Tvojim ,,domácim“ divadlom je Stoka. V čom je práca v Astorke iná?
Rozdiel medzi skúšaním v Astorke a Stoke je azda len v tom, že v Stoke je to kolektívna autorská tvorba a režisér Blaho Uhlár tomu dáva finálnu podobu. Na začiatku nie je nič, iba my. V Astorke to bol tiež autorský text, avšak Alžbety Vrzguli a Petra Galdíka, ktorí to následne aj režírovali. Tam už bol vopred vymyslený koncept. Ale čo je úžasné na oboch skúšobných procesoch je to, že spolupracujem s úžasnými tvorivými a inteligentnými ľuďmi. Mať šťastie na ľudí je asi to najviac.

Viem, že aj dabuješ. To je opäť iná práca…
Je. Práca v dabingu je veľmi sústredená. Keďže je to práca s hlasom, musím dávať pozor aj na to, aby som bola v dobrej zdravotnej kondícii. Je to ale veľká zábava.

Z čích úst môžeme počuť tvoj hlas?
Momentálne dabujem novú popolušku, kde prepožičiam hlas jednej zo zlých sestier.

A keď práve nehráš a nedabuješ… ?
V poslednej dobe som trochu cestovala. So svojím priateľom Šimonom sme boli v Ázii. Tento kút sveta bol skôr jeho snom než mojím, ale musím povedať, že som si Kambodžu aj Vietnam veľmi rýchlo obľúbila. Z týchto ciest som si doniesla veľa odvahy, chuti cestovať ďalej, pokory a duševného pokoja. Silných momentov bolo veľa. Keďže ani jedna z týchto krajín nepatrí medzi krajiny s vysokým životným štandardom, aj my sme tam žili veľmi skromne. Zistili sme, koľko vecí vlastne vôbec nepotrebujeme a ktoré, naopak, si o to viac vážime.

Kam vyrážate najbližšie?
Najbližšie sa chystám do Berlína si ísť spraviť nejaký prieskum v divadlách, čo sa kde hrá, a veľa veľa vidieť. Jednoducho nabrať inšpiráciu. Ale nejakú väčšiu cestu zatiaľ neplánujem, keďže najbližšie voľno sa mi črtá na august až september. Čiže to budem riešiť trochu neskôr.

Dovolí ti vôbec čas vracať sa do rodného Žiaru?

Do Žiaru nechodím veľmi často. Skôr mamina s bratom chodievajú za mnou do Bratislavy. Ale veľmi sa teším na Vianoce. To budem určite doma (úsmev).

Vieš si predstaviť, čo by si teraz robila, keby si zo Žiaru nikdy neodišla?
Keby som neodišla, asi by som najskôr robila nejaké ochotnícke divadlo, možno sa viac venovala spievaniu a skladaniu. Keď som bola mladšia, viac som písala. Neviem presne, čo by to bolo, ale asi najskôr niečo tvorivé.