Zdroj: archív J. Medveď

Cesta vlakom sa zmenila na boj o život: Žiarčan Jakub (22) zasiahol, ostatní len...

Keď sa z obyčajnej cesty stala krízová situácia, Jakub s kamarátom nezaváhali. Budúci záchranár tvrdí, že by to dokázal každý z nás. Prečo ale okolo nehôd často nečinne postávajú hlúčiky ľudí?

16. máj 2017 Barbara Dallosová Rôzne Správy

Zdroj: archív J. Medveď

Za svoj pohotový čin si Jakub Medveď spolu s kolegom zo SČK zo Zvolena odniesli Medailu za záchranu života z rúk najvyšších predstaviteľov SČK a následne ich prijal vo svojom sídle aj prezident Andrej Kiska. Študent urgentnej zdravotnej starostlivosti a dobrovoľník zo žiarskeho SČK hovorí, že pomôcť zachrániť život môže každý z nás.

Celé to začalo tak, že si sa viezol vo vlaku, ktorý sa zrazil s autom. Čo sa potom dialo?

Áno, aj s kolegom Martinom zo zvolenského SČK sme ešte minulý rok cestovali zo súťaže prvej pomoci z Nových Zámkov a náš vlak sa zrazil s autom. Chvíľu nám trvalo, kým sme si uvedomili, že prišiel čas zúročiť naše vedomosti a že niekomu skutočne ide o život. Akonáhle sme sa prebojovali k osobnému autu, ktoré bolo zdemolované a odhodené mimo trať, sme sa snažili vylomiť dvere, aby sme na poskytnutie pomoci mali priestor. Našťastie sa nám to podarilo. Starší muž vo vnútri bol zakliesnený medzi sedadlami, chrčavo a nedostatočne dýchal, krvácal z ruky a chvíľu po našom príchode mal ešte kŕče, ktoré postupne ustali. Napolohovali sme ho a jeho dýchanie sa radikálne zlepšilo, krvácanie sme tlakom zastavili a fixovali sme ho až do príchodu hasičov, ktorí nám zverili do rúk aj ďalšiu fixáciu s ich pomôckami. Muža sme potom odovzdali záchranárom.

Vieš, komu ste vlastne pomohli zachrániť život?

Dodnes to nevieme. V daný moment nebol vôbec čas na zisťovanie totožnosti a v podstate sme po nej neskôr ani nijako nepátrali. Z internetu sme sa na druhý deň dočítali, že stav muža bol po príchode do nemocnice stabilizovaný. Táto informácia bola pre nás úplne postačujúca.

Keď ste vystúpili z vlaku, okolo miesta nehody už stál hlúčik ľudí…

Už tam bolo približne desať ľudí, prizerali sa.

Prečo sa podľa teba toto deje? Je to tým, že ľudia prvú pomoc podať nevedia, alebo sa len boja konať?

Takúto otázku dostávam veľmi často a stále som sa na ňu nenaučil odpovedať. Asi neexistuje odpoveď, ktorá by vedela pokryť všetky predsudky a zábrany, ktoré verejnosť voči poskytovaniu prvej pomoci má. Vďaka skúsenostiam z profesionálnej praxe sa snažím ľuďom-laikom ilustrovať, že sú to oni, ktorí zachraňujú životy. Záchranná služba má bohaté materiálno-technické vybavenie na pomoc ľuďom ohrozených na živote, čo však nemá, a zrejme nikdy mať nebude, je schopnosť pomáhať v kľúčovom časovom horizonte, kedy aj prostredníctvom jednoduchých laických manévrov možno zachraňovať na úrovni profesionálov.

Čo by si ľuďom, ktorí z akéhokoľvek dôvodu prvú pomoc nepodajú, odkázal?

Budem sa opakovať, ale každá reťaz je taká silná, ako jej najslabší článok. Ak zlyhá pomoc zo strany laickej verejnosti, všetko ostatné potom je zbytočné…

Za svoj čin ste s kolegom získali Medailu za záchranu života.

Áno, ocenenie sme si prevzali pri príležitosti osláv Svetového dňa Červeného kríža a Červeného polmesiaca, ktorý oslavujeme každý rok, symbolicky, v deň narodenia zakladateľa organizácie Henry Dunanta (8.máj). Za našu pomoc nám bola udelená Medaila za záchranu života z rúk najvyšších predstaviteľov SČK a následne nás prijal vo svojom sídle aj prezident SR Andrej Kiska. Spolu s nami si medailu prevzala aj ďalšia záchrankyňa z Trnavy, ktorá úspešne zresuscitovala svojho otca. Ten náhle skolaboval a prestal dýchať. Slečna je úplná laička a resuscitovala len s navigáciou ZZS. Otec prežil len vďaka jej pomoci a efektívnej, takmer desaťminútovej resuscitácii. To je presne príklad na pomoc zo strany laikov, o ktorej som hovoril.