Tradičné remeslo tkanie na krosnách: Je to môj osud, hovorí rodená Heľpianka

„Veľkou záľubou sa mi to stalo, je to asi môj osud, veľmi ma to baví,“ povedala Vilimová. Ako pokračovala, rovnako rada vyšíva a to odmala. Keď sa jej teda zunujú krosná, poberie sa k ihle, a naopak. „Veľmi ma to baví, preto tkám a potom aj vyšívam. Som šťastná, keď to robím,“ pokračovala Vilimová.

Tkať ju naučila matka

Krosnám sa viac venuje, odkedy je na dôchodku. „Odmalička ma matka učila tkať na krosnách, čo bolo treba. Najprv cievky nasúkať, pomáhať, potom som sa odvážila aj s ňou snovať.“ zaspomínala Vilimová.

Na krosnách, ktoré má doma, väčšinou preberá, ale i tká plátno. Môže si tak urobiť preberaný obrus, riandu – ručník či preberané oplecko (časť ženského kroja). „Preberanie ma veľmi baví, páči sa mi, len pri tom treba dlho sedieť. Keď sú dvaja, má vám kto podať dosku, dobre sa preberá. Ale keď musíte spoza krosien vychádzať, tak mi to dlhšie trvá. Ale mňa to veľmi baví,“ prízvukovala Vilimová. Spomínané oplecká zvyknú byť preberané alebo vyšívané. Aj pani Vilimová ešte stále príležitostne nosí kroj.

Peknému remeslu učí aj mladých

„Keď si už plátna natkám, tak si potom aj vyšívam,“ pokračovala Vilimová. Pokiaľ ide o toto druhé hobby, vyšívanie, venuje sa závitkovým kapkam. Tie vyšíva najradšej, podľa jej slov kapku musela mať kedysi každá žena – mladucha. Takáto kapka bol čepiec mladej nevesty. Líšil sa od ostatných čepcov výšivkou. Neveste ju prvýkrát zakladali počas čepčenia (zvyčajne to bolo o pol noci) po svadobnom obrade.

Vilimová by chcela, aby sa takémuto remeslu priučili aj mladí. „Dobré by bolo, keby sa to naučili, veď je to pekné remeslo.“ Tkanie na krosnách aj vyšívanie ukazovala deťom z tábora či dediny. Ona sama sa práci na tkáčskom stroji dlho učiť nemusela, lebo ju bavila a chcela ju ovládať.

Čítajte viac: Heľpa žije tradičnou ľudovou kultúrou: Počet obyvateľov, ale klesá