Primár oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny Ján Mačkin (61): Cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí
Ján Mačkin riadil zdravotnícku pomoc po nešťastí na železničnom priecestí v Polomke, pri ktorom zahynulo 12 ľudí. V rozhovore s ním aj o tom, ako na vlastnej koži zažil, aký obrovský význam má prvá pomoc a darovanie krvi a tiež aj o stave nášho zdravotníctva.
Funkciu primára Oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny (OAIM, ARO) zastáva od roku 2000. Do breznianskej nemocnice, pritom Ján Mačkin nastúpil v ´77 hneď po škole. O tom, ako si spomína na svoje začiatky, čo je na jeho práci najkrajšie i najnáročnejšie čítajte v prvej časti rozhovoru TU. V druhej časti rozhovoru sa dozviete o nešťastí v Polomke, význame prvej pomoci a darovnia krvi aj o stave nášho zdravotníctva.
V roku 2009 po nešťastí na železničnom priecestí v Polomke ste viedli organizáciu zdravotníckej pomoci v breznianskej nemocnici, mohli by ste nám opísať, čo sa vtedy dialo?
Šťastie v nešťastí bolo, že sa to celé udialo v sobotu doobeda a bolo zlé počasie, čiže všetci ľudia boli doma. Vo veľmi krátkej dobe sa nám podarilo aktivovať traumatický plán a bleskovo dostať do nemocnice potrebný počet ľudí, ktorí sa okamžite dokázali postaviť na svoje miesta a riešiť situáciu. Ešte pred príjmom prvých pacientov sa podarilo aktivizovať celú triediacu časť, kde bol dominantným MUDr. Saktor, ktorý ju riadil a potom sa pacienti ošetrovali a podľa potreby prijímali do nemocnice. Všetci pracovníci, ktorí boli vyzvaní, prišli. Mali sme dosť ľudí a za dve hodiny sme v podstate mali vyriešenú celú situáciu. Keď o niekoľko hodín prišiel minister s riaditeľom nemocnice, tak bola celá situácia už vyriešená. Pacienti boli vytriedení, ošetrení, hospitalizovaní, poslaní na vyššie pracovisko, nebol žiaden problém.
Samozrejme, veľkú rolu zohrala kolegyňa z nášho oddelenia MUDr. Gorduličová, ktorá je z Polomky a vtedy tam išla ako civilná osoba lyžovať. V aute mala resuscitačnú výbavu. Bola prvá na mieste, ešte pred záchrannou službou a robila prvé triedenie a ošetrovala najťažších pacientov priamo na mieste. Pomáhala do konca, potom ešte prišla aj na oddelenie, či netreba pomôcť, ale už fakticky bolo všetko vyriešené.
Prebehlo to všetko hladko, rýchlo, organizovanie, bez zmätku, bez emócií. Musím pochváliť zamestnancov, všetci, ktorí sa toho zúčastnili sa správali maximálne profesionálne. Koniec-koncov potom sme dostali ohodnotenie on ministra za príkladné kvalitné zvládnutie situácie. Dokonca som dostal od neho ďakovný list a pani doktorka Gorduličová dostala ocenenie prezidenta za to, čo robila na mieste. Na tú hrôzu, ktorá sa tam udiala, dopadla akcia pre ostatných zranených dobre. S jedným pánom z Prievidze, ktorý tu stratil manželku a ležal u nás na oddelení, sme dodnes priatelia.
Dovtedy ste zažili nejakú podobnú situáciu, ktorá by sa dala s touto porovnať?
Takúto nie, jednoznačne to bola zatiaľ najväčšia kritická udalosť, ktorá sa stáva aspoň raz za profesionálny život. Raz sa to v živote môže stať. Ja som vždy čakal, čo sa tu raz prihodí, pretože zákon pravdepodobnosti je neúprosný. Zúčastňoval som sa cvičení, ktoré robí krízový štáb v rámci Brezna aj celého okresu. Precvičovali sme napríklad únik čpavku na štadióne, ale reálne dovtedy taký veľký problém nenastal. Za mojej lekárskej praxe, to bolo to najhoršie, čo sa stalo.
Boli ste pri založení a budovaní lôžkového anestéziologicko-resuscitačného oddelenia, zaslúžili ste sa o spoluvybudovanie stanice rýchlej zdravotníckej pomoci, kde ste aj vykonávali funkciu vedúceho lekára, boli ste predsedom Nadácie Záchranka pre Horehronie, zakladajúcim členom základne Slovenského Červeného kríža v Horskej službe, bez nároku na odmenu vykonávate funkciu školiteľa prvej predlekárskej pomoci, ako člen Miestneho spolku Slovenského Červeného kríža sa podieľate na organizovaní bezplatného darcovstva krvi, zastávate funkciu predsedu Územného spolku Červeného kríža Banská Bystrica, boli ste pri založení Lions klubu a okrem toho si dopĺňate aj vzdelanie, ako sa to dá všetko stíhať?
Najviac sa aktuálne angažujem v Červenom kríži a úprimne poviem, že momentálne mám dvojnásobnú trvalú zadlženosť voči takýmto inštitúciám. Červený kríž je organizáciou, ktorá ma na starosti viacej činností, ale tie najzákladnejšie sú darcovstvo krvi a výchova k prvej pomoci. Vychoval a preškolil som v rámci poskytovania prvej pomoci množstvo ľudí a paradoxne som bol sám donútený podávať prvú pomoc vlastnej manželke. Dopadlo to, chvalabohu, dobre, už deväť rokov šťastne žijeme, čiže na vlastnej koži som pocítil, aký to má obrovský význam – školiť ľudí v schopnosti poskytnúť prvú pomoc.
To bol jeden môj dlh a teraz som si založil ešte druhý dlh. V auguste som mal ťažký úraz na bicykli, práve na mojom najobľúbenejšom relaxačnom nástroji. Bol to veľmi ťažký úraz a darovaná krv aj mne zachránila život. Čiže som sa ocitol na opačnej strane rieky, teraz museli darovať krv mne. Organizácia darcovstva krvi sa týka jednoducho každého. Nikto nemôže povedať, že mňa sa to netýka, pretože zajtra to môže byť práve on, kto bude potrebovať krv. Ja to viem, pretože sa tomu venujem celý život, ale teraz sa ma to týkalo aj bytostne.
Čo sa týka toho stíhania, základom je dobrá organizácia času. Vždy som pristupoval k svojmu voľnému času s určitým osobným prístupom. Najprv musí byť spravená práca, to je jasné, to je pracovná povinnosť, to je štandardne. Druhá vec je nájsť si čas na relaxáciu. Ten si musíte nájsť, za každých okolností. Tretia vec je nájsť si čas na ďalšie voľnočasové aktivity. Keď sa to dopredu zadelí, ten čas sa nájsť dá. Človek totiž kopu času premrhá. Keď si to dopredu zorganizujete, pripravíte, urobí sa kalendárik s chlievikmi a tie naplníte, tak sa to dá.
Čo je vašou srdcovkou?
Mám hierarchiu. Mojou najväčšou srdcovkou je rodina. To je alfa a omega vôbec. Mám dve krásne vnučky, teším sa z toho, ako starý otec si to užívam oveľa viac, ako som si to užíval ako otec. Teším sa zo svojich vlastných detí. Tešíme sa spolu s manželkou a snažíme sa využívať rodinný život len na pozitívne zážitky. Rodina je prvá priorita. Druhá priorita je samozrejme práca a odovzdanie toho, čo viem. Tretia priorita je moja relaxácia – šport, psychický relax, čiže očistenie sa od pracovných stresov. Potom sú to voľnočasové aktivity. Červený kríž a Horská služba sú moje srdcovky, ktorým sa venujem dlhé roky a nájdem si na ne vždy čas. Horskej službe sa venujem už pomaly tak seniorsky. Momentálne fyzicky už školím menej, na to už mám vychovaných svojich nástupcov. Teraz sa venujem hlavne organizačnej práci a spolupráci s pani riaditeľkou Dr. Zuzkou Stanovou v rámci Územného spolku Červeného kríža Banská Bystrica.
Keď človek dosiahne určitú vekovú hranicu, tak už je trošku nad samým sebou, už vie, že jeho osoba nie je tá najdôležitejšia, vie sa odosobniť a riešiť veci bez osobného citového zainteresovania. V takomto veku už nemá miesto ješitnosť, že ja som ten, na ktorom záleží a bezo mňa to nepôjde. Cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí. Tak by som povedal, čo môžem pomôcť, pomôžem, čo sa nedá, to sa nedá. Treba sa snažiť všetok potenciál, čo človek v sebe má využiť a odovzdať svoje skúsenosti svojim nasledovníkom. Teraz momentálne najdôležitejšie je školiť mladých lekárov, už roky ako primár školím svojich lekárov a oni atestujú popri mne, čiže táto práca je vlastne moja celoživotná náplň. A je to tak pri všetkých činnostiach, či v Červenom kríži, či Horskej službe, človek, keď získa určité skúsenosti, je jeho povinnosťou ich odovzdávať a naučiť mladé generácie tomu, čo vie, aby z toho mohli vychádzať a pokračovať ďalej. O tom je celá ľudská činnosť.
Aký pohľad máte ako lekár s dlhoročnou praxou na stav zdravotníctva na Slovensku?
To je veľmi vážna a ťažká otázka. Nebyť zdravotníkov, tak už zdravotníctvo nie je. Lekárom nasadili psiu hlavu a to už za ministra Zajaca. Všetko je to otázka politiky, ako nalinkujú politici systém, tak to ide. Stará vec je, že kto ovláda peniaze, ovláda celý systém. Riaditeľ ovláda nemocnicu, pretože má v rukách peniaze, tak isto poisťovne. Tí, čo riadia v úvodzovkách poisťovne sú tí, ktorí majú v rukách peniaze, ktorí rozhodujú, akým spôsobom riadia zdravotníctvo, oni ho ovplyvňujú, čiže jednoznačne ide všetko cez peniaze.
Dnešná moderná medicína sa jednoducho bez peňazí nedá robiť. Potrebujete nové prístroje, lieky, to všetko stojí obrovské peniaze. My keď liečime pacientov, sa nemôžeme dívať na to, či je ten liek drahý, my sa musíme dívať len ta to, či ten liek pacient potrebuje, alebo ho nepotrebuje, ak ho nepotrebuje, tak je zbytočný, ale ak ho potrebuje, tak je jedno koľko stojí, to nie je v tomto prípade podstatné. Lekár by mal byť oslobodený od takéhoto spôsobu rozmýšľania, aby sa musel zamýšľať nad tým, koľko ten liek stojí, to nie je jeho problém. Lekár musí celý život študovať, aby pre pacienta urobil to čo je nutné a podal taký liek, aký mu podať má, podľa najnovších vedomostí a medicínskych skúseností, jednoducho je to tak a nemôže to byť inak. Lenže momentálne zasahuje do zdravotníctva množstvo nekompetentných ľudí a samozrejme je kopa parazitov, ktorí sa priživujú a vyciciavajú ako pijavice financie zo zdravotníctva a tým pádom na samotného pacienta už zostáva strašne málo, to je ten problém, ktorý tu je.
Personálne sa podarilo vďaka štrajkom zabezpečiť pre lekárov platové minimum, v tomto by problém nebol, ale problém je najmä v prístupe organizácie zdravotníctva a v tom, že v zdravotníctve rozhodujú ľudia, ktorí nie sú nezištní a nemajú k nemu pozitívny vzťah. To je chyba a preto je naše zdravotníctvo v takom stave, ako je. Ľudia sú rôzni, niektorí sú lepší, niektorí sú horší. Niektorí dokážu robiť všetko ako treba, niektorí to nedokážu, ako všetci ľudia. Aby som sa vrátil k začiatku, nebyť však zdravotníkov, tak by nebolo už ani zdravotníctvo. Zdravotníci nahrádzajú nedostatky svojim vlastným entuziauzmom. Systém momentálne nie je dobrý.