Mrazivé príbehy z Bystrice a okolia: Biela pani, skamenené telá aj lietajúci zvonček
Duchovia, príšery a mátohy. Nejaký ten strašidelný príbeh pozná azda každý z nás. Málokto však vie, že mnoho zimomriavkových príbehov sa priamo viaže s viacerými obcami banskobystrického regiónu. Vybrali sme pre vás pár najzaujímavejších.
Svoju bielu pani má aj neďaleký Hrad Ľupča, na ktorom kedysi žil mladý kastelán Selecký, do ktorého sa zaľúbila sesternica jeho ženy, Verona. Naliehala na neho, aby zavraždil svoju ženu a vzal si za manželku ju. Selecký nechcel ani počuť o krutom čine. Ich rozhovor však počula hradná pani a schytil ju strašný hnev. Za nevďačnosť, akou sa preukázala pani kastelánke, ju dala uväzniť v hradnej veži. Verona vo svojom väzení však nevydržala dlho. Výčitky svedomia ju tak zožierali, že po krátkom čase sa úplne zbláznila. Jedného neskorého večera ju schytila zúrivosť a vyskočila cez oblok do priepasti a zabila sa. Jej duša však ani na onom svete nenašla pokoja. Za mesačných nocí chodí v snehobielych šatách kvíliac okolo hradu a hľadá svojho milého.
Na Povrazníku je známa povesť o lietajúcom zvončeku umieráčiku z miestnej zvonice. Vraj ho povraznícki furmani našli v piesku na brehu Hrona. Nikto nevie,odkiaľ sa tam zobral, ale všetci vedia celkom isto, že jeho zvonenie zaháňa od Povrazníka všetko nešťastie. Zvonec potom údajne ušiel ešte niekoľkokrát. Podľa povesti nechce byť iba na evanjelickom Povrazníku, lebo je uliaty z tých peňazí medených ba vari aj strieborných, ktoré nazbierali medzi sebou trpiaci, prenasledovaní evanjelici.
Keď mal Samuel Reuss, etnograf, historik a evanjelický kňaz desať rokov, v širokom okolí sa povrávalo, že v neďalekých Balážoch býva podivná žena, ktorá žije prazvláštnym spôsobom a dokáže počariť nielen zvieratám, ale aj ľuďom. Pravdaže, reči o Ježibabe – ako podivnú ženu všetci volali, Samka veľmi zaujali, a tak sa rozhodol, že ju navštívi. Mladý zvedavec očakával, že v Balážoch uzrie škaredú, zvráskavenú starú ženu s hrbom na chrbte a so strapatou metlou v ruke, no skutočnosť bola celkom iná. O tom však už nech hovorí rozprávač, ktorému Samuel Reuss, v rokoch spomienok na svoju mladosť, Ježibabu z Balážov opísal: Dom tej ženy bol na konci dediny. Jej izba mala ako u druhých sedliakov drobnučké oblôčiky, ktoré skorej boli na to, aby vypúšťali dym, než aby vpúšťali svetlo. Veľká pec zaujímala asi štvrtinu izby, pred ňou bolo ohnisko, na ktorom stále horelo čečinové drevo. Niekoľko stolíc a nátoňov bolo v izbe, stôl v rohu a iné všelijaké náradie domáce. Žena sama, asi 70 – ročná, bola statná a plecitá, prostrednej veľkosti. Telo bolo okrúhle a biele ani sneh. Črty tvári boli mužské a určité. Nos a pery veľké, tvár široká a plná, bez vrások. Pleť svieža a vlasy čierne. Chôdzu mala ľahkú, pohyby zručné. Okrúhle biele ramená a drobné ruky boli nežné. Bola oblečená do zelenej sukne a futo (fertoch) mala tkanú z hrubej vlny s čiernymi pruhmi, oplecko s červenými ozdobami na ramenách a čepiec, ako sa dosiaľ nosí. Konečne ružový pás, ktorého konce na chrbte viseli dolu. Jej čierne oči pokojne sa dívali, pozorne pozerajúc, i zdalo sa, že sa musia hlboko dívať do človeka. Keď sa oči pohybovali, boli to blesky, a keď chcela veľa odrazu pozorovať, gúľali sa chytro, presne mieriac. Jej oči pritom vystupovali a človek necítil sa dosť silným pozorovať tento ostrý zrak, tým menej sa do neho dívať. „Bojazliví a otrasení sme od nej odišli, ako by sme boli videli vyššiu bytosť.“
Podľa povesti o starých Selciach sú dve unikátne skaly v chotári obce skamenené telá pána rektora a pani rektorky, ktorí sa chceli zachrániť pred zničením dediny. Sľúbili, že na úteku sa neobzrú za seba, že sa nepozrú, čo sa za nimi deje. Boli však zvedaví a sľub nedodržali. Povesť hovorí, že preto skameneli.
Sv. Barbora, ktorá sa stala v r. 1473 prvou známou majiteľkou Nemiec, je symbolom osobnej patrónky nielen Nemiec, ale aj ochrankyňou všetkých remeselníkov, ktorí nejako súvisia s jej hlavným symbolom – vežou. O živote sv. Barbory niet spoľahlivých správ. Jej patronizácia sa zakladá na stredovekej legende, ktorá hovorí: Za čias cisára Maximiana žil v maloázijskej Nikodémii boháč Dioskorus, zarytý nepriateľ kresťanstva. Mal krásnu dcéru Barboru, na ktorej si veľmi zakladal. A aby ju uchránil pred vplyvom kresťanov, ktorí šírili zakázané učenie, dal ju zatvoriť do veže, odkiaľ nesmela vychádzať. Netošil, že už predtým sa stretla s kresťanským filozofom Origenom, ktorý ju oboznámil s kresťanstvom a že sa dala pokrstiť. Keď sa jej otec dozvedel o jej náboženskom presvedčení, chcel ju v prvej chvíli prebodnúť mečom, na to mu však chýbali sily a odvaha. Skúšal všetko možné, aby ju odviedol od viery, no bez úspechu. V zúrivosti vlastnú dcéru vydal katom. Tí ju kruto týrali a bičovali, no v noci k nej prišiel anjel a vyliečil jej rany tak, že na druhý deň nebolo po ranách ani stopy. Tak sa to dialo po dva dni, no na tretí deň jej kat sťal hlavu. V tej chvíli však vyšľahol oheň z neba a po katovi neostala ani pamiatka. Potiaľ stredoveká legenda.
Aj s námestím v Banskej Bystrici je dnes spájaná povesť o Permoníkovi. Táto drobná nadprirodzená bytosť kedysi pod zemou ochraňovala baníkov. V čase nebezpečenstva im ukázala cestu zo zavalenej štôlne, priviedla pomoc… Bane v priebehu storočí zanikli, Permoník sa však naďalej potuluje po okolí. Namiesto baníkov dnes ochraňuje „spoločensky unavených" Bystričanov a cudzincov, ktorí sa zatúlajú do centra mesta. Spoľahlivo a bezpečne ich privedie do tepla domovov…
Čítajte tiež:
Naše okolie skrýva množstvo zaujímavostí: Pikošky z obcí pri Bystrici, o ktorých vie málokto
Keď príroda prekvapuje: Prírodné zaujímavosti z obcí pri Bystrici, o ktorých vie málokto
Zdroj: wikipedia.sk
Foto: ilustračné
