Denník letušky: Keď namiesto oslavy narodenín sa ronia slzy

Vo svojej práci letušky som sa už po niekoľkých desiatkach letov cítila dostatočne sebavedomo. Nemusela som tak už rozmýšľať nad tým, ako mám robiť servis a ktoré kroky nasledujú presne za sebou pri príprave na odlet a podobne.

Ďakovačka od váženého klienta

To sa prejavilo v práci aj navonok. V lietadle som bola oveľa viac uvoľnená a väčšmi som sa začala usmievať k pasažierom. Odmena na seba nenechala dlho čakať. Na hneď dvoch letoch presne v tom zlomovom období mi niekoľko našich cestujúcich osobne povedalo, že mi veľmi pekne ďakujú za príjemný let a že sa im to veľmi páčilo. Dokonca aj jeden vysoko vážený zákazník, ktorý s nami lieta veľmi často. Niečo také človeka vždy poteší.

Radosť som mala aj z toho, že cez jeden z víkendov som sa napokon pozrela aj na posledný kontinent tohto sveta, na ktorom som ešte v živote nebola. Mohla som tak na vlastnej koži zistiť, či sa v Austrálii voda v umývadle a pri splachovaní točí naopak a či človek dajako vníma, že je na opačnej pologuli.

Tento výlet bol zároveň mojím prvým dlhým letom (nad 9 hodín), čo znamená, že už som mohla využiť aj spací priestor pre letušky. Áno je to tak, aj také čosi v lietadle je. Mnoho pasažierov bolo prekvapených, keď nás odtiaľ videlo vyliezať v pyžamách. Že toto tu má ešte ďalšie poschodie? A postele? Áno vážne. Asi polovicu lietadla nad pasažiermi zaberá náš spací priestor, kde máme desať postelí a kam môžeme ísť v závislosti od dĺžky letu na nejaký čas spať.

Máme dokonca aj firemné pyžamá s nápisom Crew na chrbte. V tej špeciálnej časti lietadla je to navyše celkom fajn: zatiahnete si hrubú záclonu, takže nikoho nepočujete chrápať a máme tam dokonca aj televíziu s najnovšími filmami. Takže ak náhodou netúžite spať, môžete aspoň relaxovať pozeraním filmov. Ja som sa teda ale radšej obidve cesty na dve hodiny vyspala. Sily treba nabrať pri každej príležitosti, vždy sa totiž potom pri takomto džobe zídu.

Nielen randenie je problém

V minulom diele som písala o tom, aké je to ťažké chodiť s takou letuškou. Vždy v rôznom čase ste niekde inde, máte rozhádzaný režim a problém je aj dohodnúť si rande tak, aby to obom partnerom vyhovovalo. Presne niečo podobné som zažila aj pri oslave mojich narodenín. Tie som prvý raz slávila už ako letuška a vtedy mi tie všetky komplikácie opäť došli na rozum.

S našimi úplne rôznymi letovými plánmi bolo pre mňa a moje dve najlepšie kamarátky naozaj ťažké zorganizovať nejakú normálnu párty. Oslavovali sme preto už vopred a aj to navyše tak, že som sa o ôsmej večer vrátila z Frankfurtu, rovno som sa vychystala a šlo sa oslavovať. Tak si asi viete predstaviť, ako sa mi už po hodinke v klube Cirkus zívalo. Ale áno, klub to bol v cirkusovom štýle. Boli tam rôzni prezlečení tanečníci a predvádzali tam naokolo artistické kúsky.

Ale v môj skutočný narodeninový deň som schytala turnaround do Istanbulu, čo je tiež jeden z takých dlhších letov a zabere vám celý deň. Deň predtým som teda nemohla zorganizovať oslavu, lebo som sa musela vyspať. A v deň D som na oslavu už nemala sily a navyše som sa domov vrátila až neskoro večer.

Testovanie počas letu

Na tomto lete sme mali testovanie nových procedúr pri prehľadávaní lietadla a mali sme vyplňovať dotazníky s našimi názormi. A k tomu samozrejme klasika, ktorá pozostávala najmä s obsluhovania našich pasažierov. V tomto prípade prevažne Turkov.

Turci sú pasažieri, pri ktorých sa nezastavíte, tak mi to prišlo také smutné, že ja tam obsluhujem ľudí, keď by som radšej bola niekde s rodinou, priateľom alebo kamarátmi. Po servise som sa teda vydala do biznis triedy a senior sa ma tam opýtal, že čo by som si dala jesť. Len žartom som povedala, že birthday cake, keďže mám narodeniny. A všetci zrazu zhýkli: „To vážne?“ Hneď mi začali vyčítať, že prečo som nič nepovedala. Keď sa to ale dozvedela seniorka v ekonomickej triede, bola na mňa už aspoň o kus milšia, dovtedy sa totiž zdala byť trochu odmeraná.

Celý deň sa mi ale zakončil veľmi príjemným prekvapením, keď mi v autobuse z lietadla všetci zaspievali Happy Birthday a šéf daného letu mi osobne odovzdal tašku s dvoma parfémami a vínnou kartou z biznisu, na ktorej boli priania od celej posádky. Veľmi ma to potešilo a dojalo, lebo to boli ľudia, ktorých som videla prvý a možno poslednýkrát v živote.

Namiesto oslavy plač

Keď som prišla domov, našla som tam kamarátku, ktorá sa práve presťahovala do vedľajšej izby. Jedna moja bývalá spolubývajúca sa totiž presťahovala bližšie do centra. A táto kamoška ma zrazu zasypala darčekmi, ktoré zbierala snáď celý minulý mesiac na svojich layoveroch.

Zároveň som sa už veľmi tešila na svoj ďalší let, ktorý mal byť do Prahy. Kým… áno! Napokon som celá nešťastná zistila, že nikde nepoletím, lebo mi ho zrušili. Bola som práve s kamarátkou na pláži a objednali sme si obed, ktorý ani neviem ako chutil, ako som nad ním celý čas ronila slzy. Viem, možno sa vám zdá prehnané, že roním slzy za Prahou, ale práve tam som mala naplánovanú oslavu narodenín s mojím priateľom, takže si možno viete predstaviť, ako ma to zobralo. Najmä, keď som ho navyše nevidela už odkedy som do Dubaja prišla.

Namiesto letu do Prahy, na ktorý som sa tak tešila som dostala tri dni, cez ktoré ma mohli kedykoľvek akože použiť. Jeden z tých dní sa mi navyše zmenil na tzv. standby na letisku. Pri takomto niečom letuška musí prísť na letisko a to zbalená na akúkoľvek možnú destináciu. Vedenie potom toho-ktorého človeka niekde pošle a to buď krátky alebo dlhý let. Potešila ma však jedna vec: konečne som si mohla v pohodlí domova zaskajpovať. Po štyroch mesiacoch v Dubaji nám totiž konečne prišli nainštalovať internet! Neuveriteľné sa stalo skutočným :)

Denník letušky nám odhalí ešte veľa zaujímavých informácií o kariére letušiek a leteckom biznise. Už teraz sa môžete tešiť na budúci štvrtok, kedy vám prinesieme jeho ďalšie pokračovanie. To predošlé nájdete TU!

Text a foto: Pedra Drake