Bystrická učiteľka z nemocnice s najvyšším ocenením mesta: Nikdy som nemala pocit, že robím niečo výnimočné
Oficiálne je učiteľkou, ale v nemocnici aj všetkým ostatným, čo deti potrebujú - mama, babka, kamarátka. No prezlečie sa aj za klauna. Mária Lauková je čerstvou laureátkou Ceny primátora mesta Banská Bystrica a my vám s ňou prinášame rozhovor, ktorý možno pozitívne inšpiruje nejedného z vás.
O banskobystrickej učiteľke v bielom plášti, pani Márii Laukovej, ste sa na našom portáli mohli dočítať už pred pár mesiacmi. Jej práca, v ktorej sa obetavo venuje chorým deťom v Základnej škole pri Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou, nezostala nepovšimnutá ani mestom. Pred pár dňami ju ocenil sám primátor Ján Nosko. Rozhodli sme sa ju preto opäť vyspovedať.
Pred pár dňami ste získali Cenu primátora, čo je najvyššie ocenenie mesta. Aká bola vaša reakcia, keď ste sa dozvedeli, že ste medzi laureátmi?
Keď mi prišiel list, v ktorom mi pán primátor oznamoval, že bude pre neho cťou, odovzdať mi vysoké ocenenie a že ma pozýva na galavečer laureátov, zaliala ma zmes najrôznejších pocitov: prekvapenie, váhanie, dojatie, slzy, radosť, pocta…
Čakali ste, že niekto môže niekedy oceniť vašu prácu až takto?
Nikdy. Vždy som sledovala toto oceňovanie významných osobností s veľkou úctou, ale že ja sa ocitnem medzi laureátmi… Nikdy som nemala pocit, že robím niečo výnimočné…
Čo pre vás toto ocenenie znamená?
Je to pre mňa tá najväčšia pocta, akej sa mi mohlo dostať v živote. Moje dcéry to prežívajú rovnako intenzívne so mnou a hovoria: „Kde sa až dostala naša mamina!“ Veru sme si aj poplakali spolu. Veď také ocenenie dostane málokto. Pán primátor ocenil iba tri jednotlivé osobnosti z celého mesta a ja som bola medzi nimi. Je to až neuveriteľné. Veľmi si vážim túto cenu a bolo pre mňa nesmiernou cťou prevziať ju z rúk nášho vzácneho pána primátora Jána Noska. Celý galavečer mal vysokú spoločenskú aj kultúrnu úroveň.
Ako dlho sa už venujete chorým deťom v banskobystrickej nemocnici?
V nemocničnej škole pracujem sedemnásty rok, z toho pätnásť rokov vo funkcii štatutárnej zástupkyne riaditeľky školy.
Vedeli by ste našim čitateľom povedať, čo všetko je v náplni vašej práce?
Je toho veľmi veľa. Sú to mnohé povinnosti vyplývajúce z funkcie zástupkyne, potom povinnosti triednej učiteľky na onkológii. Zároveň aj učím dlhodobo hospitalizované deti, ktoré sú obdivuhodné. Zvládnu aj ťažkú chemoterapiu, aj vyučovanie. Učím vždy s ohľadom na momentálny stav, ale dokážem s nimi prebrať všetko učivo, ako preberajú aj ich zdraví kamaráti. Navrhujem im vysvedčenia, pripravujem na prijímačky. Mám však na starosti aj veľa mimoškolských aktivít, napríklad spoluprácu s klaunmi z občianskeho združenia Červený nos, s lesnými pedagógmi, s divadlami, so športovcami, s lektormi na tvorivé dielne, so sponzormi…
Čo máte na tejto práci najradšej a čo vás naopak vie zarmútiť?
Najradšej mám momenty, keď je liečba úspešná, keď sa deti smejú, keď sa prídu dať objať, keď mi dôverujú a rozprávajú mi aj svoje najtajnejšie zážitky, keď prichádzajú aj po vyliečení, pochváliť sa, ako sa im darí, poďakovať sa… Teraz, keď učím na onkológii, tvrdím, že som vďačná životu za možnosť byť s týmito úžasnými „deťuškami“ v ich najťažších chvíľach a prinášať im radosť a smiech vtedy, keď sa mnohým zdá, že tu sa ani smiať nedá. A čo ma vie zarmútiť? To, keď sa liečba nepodarí. Počas tých dlhých mesiacov sme s deťmi denne, vytvoríme si až rodinné putá a je veľmi ťažké potom zvládnuť tie najsmutnejšie situácie.
Ste pre tieto deti skôr učiteľka, sestrička alebo niekto bližší?
Sestrička nie som, nemám zdravotnícke vzdelanie. Oficiálne som učiteľka. Ale v nemocnici som aj všetko ostatné, čo deti potrebujú – takže aj mama, aj babka, aj kamarátka, aj „bútľavá vŕba“. Keď je príležitosť, prezlečiem sa aj do cirkusového oblečenia a stávam sa žonglérom, klaunom, hocičím, len nech je deťom veselo.
Väčšinu svojho času asi trávite v nemocnici. Ale priblížte nám prosím, čomu všetkému sa ešte venujete, keď máte čas…
Deti sú mojou celoživotnou láskou. Takže aj v čase dovolenky sa im venujem. Organizujem tábory pre zdravotne postihnuté deti z občianskeho združenia PONS (Pomoc osobám neschopným samostatnosti). To je ďalšia moja srdcová záležitosť. PONSácke zlatíčka sú vždy usmiate, skromné, tešia sa z každej maličkosti, učia nás všetkých žiť a vážiť si aj každodenné drobnôstky. Okrem detí mám rada slniečko, vodu, hory, turistiku, hubárčenie a toto všetko môžem zažívať v nádhernom okolí Banskej Bystrice. Rada si zájdem do opery, na koncert, s vnúčikom na rozprávku do niektorého bystrického divadla. Mám rada hokej a hrdo si obliekam dres – darček od Miška Handzuša. V našom nádhernom meste a jeho okolí je toho naozaj veľa, kde rada zájdem, prechádzam sa, obdivujem, fotografujem, rozprávam sa s ľuďmi.
Keď ste mali v živote aj náročné momenty, čo vám pomáhalo prekonať ťažkosti a prekážky?
Keď mi je najťažšie, potrebujem sa zavrieť niekde do samoty a vyplakať sa. Tiež mi pomáha dlhý rozhovor s človekom, ktorý mi rozumie. A keď ma objíma môj vnúčik a povie, ako ma má veľmi rád, prejdú aj tie najťažšie bolesti.
Prečo máte radi Banskú Bystricu a ktoré zákutia v nej sú vášmu srdcu najbližšie?
V Bystrici som sa narodila, tu som študovala, prežívala prvé lásky, tu bývam, pracujem, mám tu svoju rodinu. Som tu celý život a neviem si predstaviť, že by som mala žiť inde. Bystrica je pre mňa najkrajšie mesto a vždy, keď sa vraciam od dcéry z Írska, veľmi intenzívne prežívam návrat do môjho rodiska. Milujem naše námestie vianočne vyzdobené, jemne zasnežené. Špecifický vzťah mám k horám okolo Suchého vrchu, kde sme podnikali veľa výletov s mojimi dcérami a teraz tam vodím vnúčika. Páči sa mi prechádzka na Urpín alebo nádherné výhľady z Fuggerovho dvora. Chodievam aj na kúpalisko, do bazéna. Oddýchnem si na badínskom rybníku, pri Hrone. Naša príroda v tesnej blízkosti mesta je veľká vzácnosť a závidí nám ju celý svet.
Máte nejaké ciele alebo životné míľniky, ktoré by ste chceli v blízkej dobe dosiahnuť?
Nekladiem si veľké ciele. Žijem pre prítomnosť. Som vďačná, že sa ráno zobudím, že mám pred sebou ďalší krásny deň, že budem zas môcť pomáhať deťom na oddelení. To je vlastne moje jediné prianie: byť zdravá a mať dostatok sily, aby som ešte dlho mohla pomáhať mojim vlastným aj tým privlastneným deťom.
Je niečo, čo by ste na záver chceli odkázať našim čitateľom?
Mojím životným krédom je robiť všetko naplno, s láskou, s úsmevom, s pokorou, s úctou. Takto sa život žije ľahšie. Pozdravujem všetkých Bystričanov. Je mi cťou žiť v tomto prekrásnom meste.
Foto: archív Márie Laukovej
