Bystričanka Natália zažila expedíciu v Maroku. Pred škorpiónom ju ochránil slovenský alkohol
Zažila púštnu búrku, návštevu škorpióna, aj výstup na najvyšší vrch severnej Afriky. Natália Luptáková porozprávala viac o dobrodružnej expedícii na starých Patroloch.
Bystričanka Natália Luptáková (26) zažila dobrodružstvo, akým sa nepochváli hocikto. Spolu s priateľom a ďalšími piatimi parťákmi vyrazili na 18 dňovú cestu do Maroka. Necestovali však lietadlom, ale na 30 ročných Patroloch (pozn. red.: autá Nissan). Československá výprava, v ktorej bola jedinou babou, nemala núdzu o zážitky.
Na jeseň ste zažili nevšednú cestu do Maroka. Kde sa zrodil tento nápad?
Ako sa hovorí, expedícia vzniká na expedícií. Keď sme si užívali v júli offroad v Albánsku, na kopci nad hlavným mestom Tirana (vyhliadka kde vedie lanovka), sme na chvíľu chytili po dlhom čase wifi. Tam sa nám na sociálnej sieti zobrazil inzerát, ako chalani z Čiech hľadajú posádku na expedíciu do Maroka, tak sme im len tak napísali, mysliac si, že takáto lukratívna ponuka bude už dávno obsadená. Opak bol pravdou. V lete sme sa s chalanmi stretli u nich v rodnom Vyškove, odkiaľ sa potom vyrážalo do Afriky. Hneď na prvom stretnutí som ich však upozornila, že im variť nebudem a ani som nevarila. :)
Väčšina ľudí si pri slove Maroko predstaví dovolenku pri mori. Vy ste to však poňali inak.
My máme radi dobrodružstvo, takže vylihovanie pri mori u nás nehrozí. Takisto máme radi zmenu, a to častú. Maroko je na to ideálna krajina, pestrá, rozmanitá, meniaca sa, zaujímavá. Od morského pobrežia, cez skalnaté pohoria, až po pieskové duny. Aby človek stihol toto všetko vidieť a zažiť, musí mať svoje vlastné kone (pod kapotou).
Na svojej ceste ste nemali núdzu o zážitky. Čo ti najviac utkvelo v pamäti?
Nakoľko to bolo moje “poprvé” v Afrike, najviac som sa tešila z tiav. :) Aj doteraz sa kochám fotkami, ako sa ťavy len tak voľne prechádzajú pomedzi žlté pieskové duny. A zároveň je to tak majestátne zviera, no tie uši!
Nezastihla vás, ako mnohých turistov v prímorskej oblasti, faraónova pomsta?
Veru zastihla, prešla si tým celá posádka a niektorých to poctivo držalo aj na ceste späť domov … a možno drží aj dodnes …
Prihodilo sa ti aj niečo nevšedné? Počul som, že miestami to bol poriadny adrenalín…
Okrem toho, že autá sa vedeli pokaziť v najodľahlejšej časti našej trasy, uprostred ničoho, sme si zažili aj púštnu búrku, kde najviac utrpela technika, lebo piesok bol naozaj všade. A najväčší zážitok bola neohlásená návšteva žltého škorpióna, ktorý patrí k najjedovatejším na svete. Čech, povzbudený slovenským alkoholom, zašliapol nevedomky marockého škorpióna, čím zachránil aspoň polovicu posádky. Keby v ten večer ideme rovno spať, tak si veru netrúfam povedať, koľkí by sme sa ráno zobudili.
Nie všetko vám však vychádzalo podľa plánu…
Najväčším paradoxom expedície bolo, že sme neprešli Saharu kvôli rieke (tohto roku tam boli veľké dažde a koryto rieky bolo veľmi široké a tým neprejazdné). Väčšina posádky absolvovala aj výstup na najvyššiu horu Maroka – Jebel Toubkal – 4167 m – zároveň najvyšší vrch severnej Afrika a taktiež Arabského sveta. Ja a ešte jeden chalan sme však nevyšli až na vrchol kvôli výškovej chorobe.
V čom sa miestni ľudia líšili od Slovákov?
Ja zvyknem hovoriť, že ľudia sú všade rovnakí, a to platilo aj tu. V odľahlých častiach krajiny, uprostred nekonečnej pustatiny, vás privítali a ponúkali pomoc. V mestách sa na vás nalepili ako na turistu. Celkovo však boli veľmi ochotní a samozrejme, zvedaví, kto sme, čo sme. Určite sa však človek musí veľmi rýchlo adaptovať, čo sa týka pravidiel cestnej premávky. Teda tu platilo jedno pravidlo, rýchlejší ide.
Máte aj nejaké ďalšie cestovateľské plány?
Samozrejme, plánov je vždy veľa. Ťažšie je hľadať parťákov na šialené nápady. Našťastie ešte všetci takí nevyhynuli. V rámci spoznávania východných kultúr máme malý koncept, a to ísť do Istanbulu, mimo diaľnic a na Ticu. :)
Pozrite si v priloženej fotogalérii zábery z expedície v Maroku!
