Bystričania spomínajú na SOCIALIZMUS: Čo si kupovali v TUZEXE za bony? FOTO

Zdroj: TASR

Tajná cesta za bonmi

Rodina Pavla Katreniaka, člena niekdajšej VPN, mala podľa jeho slov bonov relatívne dosť. Jeho starí rodičia sa totiž dobre poznali s rodinou, ktorých dcéra sa vydala za Američana. Rodičov za železnou oponou podporovali dolármi, ktoré však socialistický štát zhabal a poslal rodičom poukážky do Tuzexu.

Práve Katreniak mal za úlohu spravidla raz za mesiac urobiť transakciu.

„Mama alebo stará mama mi strčili obálku s piatimi stokorunovými bankovkami a presvedčili sa, či som si „veľký peniaz“ vložil do vrecka nohavíc dostatočne hlboko,“ povedal s tým, že dostal pokyn, rýchlo odniesť päť „zelených“z ich domu na Hornej ulici v Banskej Bystrici do domu danej rodiny na Ulici V. F. Bystrého a odtiaľ priniesť domov 100 bonov.

„Od mamy som mal zákaz, kdesi sa zatúlať, či sa s niekým dlhšie rozprávať. Mal som len slušne pozdraviť a nezastavovať sa, ani nenazerať do obálky. Ak mi akcia trvala dlhšie ako 20 minút, mama ma čakala už znepokojená. Ale keď stará teta z tej rodiny bola taká prívetivá a na našu rodinu zvedavá… A ja som si chcel pozrieť dátum na prevzatej poukážke, lebo bony mali limitovanú platnosť a po uplynutí vyznačenej lehoty prepadli,“ pokračoval v rozprávaní.

Jeho mama potom zásobovala bonmi svojich troch súrodencov a niekedy aj priateľky v kurze za nákupnú cenu. „Pre potreby našej rodiny kupovala v Tuzexe mydlá, nescafé, tuc – keksy, cukríky v plechovici, žuvačky, gin s vyobrazeným koníkom, niekedy aj nejakú tú blúzku alebo rifle,“ pokračoval so slovami, že na tie bolo treba stáť aj niekoľko hodín v rade tak, ako je vraj tomu doteraz v obchodoch v Rusku.

Vytúžené rifle

V Tuzexe sa nakupovali najmä džínsy, to sa inde nedalo a svoje o tom vie aj Milan Lichý, jeden zo zakladajúcich členov niekdajšej Strany zelených. „Hoci sa ich pokúšali ušiť domáci krajčíri, takej látky nebolo a značka bola tiež veľmi dôležitá. Mať modré Super Rifle bolo našim puberťáckym snom. Podarilo sa mi na ne zarobiť si vlastnými rukami, ale až v 17-tich som zohnal bony od tety (sestry starého otca), ktorej synovia emigrovali na západ a jej posielali doláre. Štát jej ich samozrejme "zgrajchol“ a vyplatil ju v bonoch," zaspomínal si Lichý.

„Od cudzích tetiek postávajúcich pred Tuzexom sa bony vždy neoplatilo kúpiť, každú chvíľu tam bola VB a znárodňovala,“ uviedol.

„Chalanský sen o pravých modrých džínoch, na ktoré musia konečne baby letieť, som si splnil po dlhom čakaní v obrovskom rade. Mali veľkosť "28“. Bol som ako „trieska“, preto som ich vtedy ešte krásne natiahol, o pár rokov už len „obuvákom“. Samozrejme, boli aj dosť dlhé, lenže bolo mi ľúto takú vzácnosť strihať, preto som spodky nohavíc len zahol a chodil ako „Kocúr v čižmách“ (a niektoré baby sa mi smiali, potvory,„ povedal s úsmevom. Neskôr podľa jeho slov dostali rifle tú pravú "patinu“ a bolo v nich „hej“.

Ako ďalej spomenul, v Tuzexe nakupoval najmä žuvačky, koreniny, dobrý alkohol, tabak, cigarety. „Dych nám tam vyrážalo skoro všetko – od oblečenia až po vianočné kolekcie. Boli tam však nielen veci zo západného dovozu, ale aj kvalitné výrobky urobené u nás na vývoz. Dali sa však kúpiť len v Tuzexe, alebo niekdy po známosti "pod pultom“, povrávalo sa však, že aj v „straníckom“ bufete na KV KSS (dnes budova riaditeľstva Slovenskej pošty), tam však ozbrojený vrátnik nás „nestranných obyčajníkov“ nepustil,„ pokračoval Lichý v rozprávaní. Ako dodal, zväčša však do Tuzexu pozerali len tak, bez bonov a "bez tabáku“, naprázdno, len tak zvonku, „napospas socializmu“.

Zábery bystrického Tuxexu nájdete v priloženej fotogalérii.

Ďalšie správy z domova i zo sveta nájdete aj na Dnes24, Facebooku a Instagrame.