Bystričan Marek o nevšednej ceste: Ako chutí klokanie mäso a prečo je Pionier jeho srdcovka?

Zdroj: Dnes24.sk

Rozprávali sme sa s hrdým Bystričanom a cestovateľom Marekom Slobodníkom. Témou bola jeho cesta po Tichomorí na 58-ročnej Jawe 250 so známym českým cestovateľom Danem Přibáněm a jeho Trabantmi. Vďaka Marekovým slovám pochopíte, že keď sa chce, všetko sa dá!

Niektorí vašu expedíciu označujú za najťažšiu. Súhlasíš s tým tiež?

Čo sa týka dĺžky expedície, tak áno. Ona bola najťažšia tým, že nás bolo strašne veľa. Prispôsobiť sa vôbec niekomu a aby sa zohrali ľudia, to bolo najťažšie. Keď hrá kapela, ktorá skúša roky, tak sa po čase zohrá. My sme sa vôbec nepoznali predtým. Trvalo až štyri mesiace, kým sme sa úplne zohrali. Druhá vec bola, že sa stále kazili stroje. Možno to bolo aj tým. Časovo sa to natiahlo.

Tím sa stále rozrastá. Máte v ňom dokonca aj ľudí s hendikepom. Ako a prečo sa k vám pridali?

Dano mal prednášku v Čechách a za ním vtedy prišiel Kubo. Kubo je vozíčkár, chcel ísť i veľmi s nami. Už precestoval kus sveta. My sme to pôvodne odmietli s tým, že sa nebudeme o niekoho starať. Potom nám napadlo, že jediné východonemecké auto, ktoré sa niekedy vyrábalo pre invalidov, bol Trabant (Hicomat). Doplo nám, že Kubo môže ísť teda s nami, že si ho môže prerobiť na toho Hicomata. Úplnou náhodou sa potom ku Kubovi našla Kika. Ja som sa toho bál, ale napokon sme ani nevedeli, že sú tam nejakí vozíčkári, nebolo na nich treba dohliadať.

Bolo väčšou výzvou prijať dvoch vozíčkárov alebo dve ženy?

(úsmev) Dve ženy. To nie je nič dobré, keď sú dve ženy spolu. Ono sa to vlastne aj potvrdilo, lebo ony sa moc nemali radi. Ony si až po päť a pol mesiaci spoločnej cesty našli k sebe cestu a stali sa kamoškami. Kika doteraz tvrdí, že ju to trošku mrzí, že sa nedali dokopy skôr. Proste to medzi nimi nejako nefungovalo. Ale určite s nami dve ženské najbližšie nepôjdu.

Počas expedície asi nebola núdza o kritické momenty. Ktorý bol pre teba taký, že si vravel „a dosť“?

V tejto expedícií možno ani nie. To skôr v Južnej Amerike, keď som mal druhýkrát vykĺbené rameno, tak som myslel, že to už ďalej nepôjde. Tu sa mi nič také vážne nestalo, iba opravy. Mal som už tak pokazený motor, že som myslel, že ho už neopravím. Tie mechanické veci sa ale vždy dajú vyriešiť. Horšie je už zdravie. Našťastie, nič vážne sa mi nestalo, akurát to boli žalúdočné problémy a blchy. :D

Čo bol pre teba, naopak, top moment výpravy?

Pre mňa najsilnejší bol zážitok na sopke Ijen. Bolo pre mňa silné, ako ľudia tvrdo pracujú, v akých podmienkach a hlavne za aké peniaze. (pozn. red.: V krátere sopky domáci ťažia síru. Zvyčajne ich náklad váži 75–90 kg a nesú ho do 3 km vzdialenej dediny, kde ho odvážia a predajú spoločnostiam. Za deň si takouto prácou zarobí jeden robotník približne 4 eurá)

Na expedícii ste mali možnosť ochutnať aj klokanie chvosty. Ako chutili?

Ako človek. (smiech) Nie vážne, ono to nemá nejakú špecifickú chuť. Neviem to prirovnať k ničomu. Je to akoby viac druhov mäsa a dosť mastné. Nechutilo mi, nie je veľmi dobré. Ale lepšie ako pes, ktorého sme jedli v Indonézii.

Prečo si si vybral práve Pionier?

My sme s kamarátom chceli ísť po škole na výlet na motorkách v lete 2008. Najlacnejšia motorka, ktorá sa vedy dala kúpiť, bol práve Pionier. Kúpili sme ho a spravili sme cestu okolo Slovenska. Stále sa to rozrastalo do väčších rozmerov. Išli sme do Rumunska a napokon sme prešli Kazachstan. To sme pôvodne nechceli ísť na Pionieroch. Mali sme buď prachy na cestu alebo na novú motorku. Tak sme sa napokon rozhodli, že pôjdeme ďalej Pionierom. Zostávam Pionierovi verný.

Niekto cestuje aby spoznal seba, relaxoval. Prečo podnikáš práve takéto šialené výpravy?

Mňa baví jazdiť na motorke, to je jedna vec. Druhá vec, že fakt spoznáš aj ľudí. Zistíš, ako žijú a vlastne potom zistíš, že doma je úplne najlepšie. Že v Banskej Bystrici je najlepšie. Zistíš, že tí ľudia sú super milí, ale fakt nemajú nič. A potom si človek uvedomí, že my sa tu na Slovensku máme veľmi dobre. Máme kde bývať, máme autá, chodíme na dovolenky a aj tak nadávame.

Pre mňa to bolo zo začiatku najmä o tej jazde, lebo ja skutočne rád jazdím na motorke. Či už je to Pionier alebo veľká, baví ma to. Až potom som zisťoval veci, ktoré som nevedel. Ako sa vo svete majú iní ľudia.

Výpravu ste takmer nedokončili, bol tam zlomový bod. Čo rozhodlo, že ste sa rozhodli pokračovať?

Boli sme asi 20 km od cieľa a kúpali sme sa v kúpeľoch. Už sme mali aj kúpené letenky domov, už sme mali naložený kontajner domov s autami aj motorkami. Ako sme tak boli, tak nám to celé tak vŕtalo v hlavách, že sakra, nedôjdeme do Bangkoku. Boli rôzne myšlienkové pochody a potom mi napadlo a vravím Danovi: Veď by sme mohli všetci dôjsť do Bangkoku, veď doprava nie je taká drahá. Napadlo nám, že Jawa by mohla ísť, že by mohol ísť vlastne každý, ak si kúpi dáku lacnú motorku. Každý mal ale toho fakt dosť, lebo sme boli strašne dlho na ceste. Mysleli sme si, že nikto nebude chcieť pokračovať. Nakoniec išli všetci okrem Kuba. To bol tiež silný moment. Úplná sloboda a bolo to super!

Dávaš rozhovory, chodíš prednášať… Ako vnímaš túto popularitu?

Bolo to už aj po Amerike, len možno teraz je to trochu silnejšie. Normálne to beriem. Je super, že sa to ľuďom páči a že kopec ľudí inšpirujeme. Fakt sa mi páči, keď niekto napíše – videl som tvoju cestu, dokument a kvôli tomu niekde idem. To je úplne naj, čo môže človek zažiť.

Už tu bola, Amerika, Austrália, Indonézia… Kam sa chystáš nabudúce?

Teraz plánujem s Pioniermi Afriku a mám úplne najväčší adrenalín, ako zo všetkých iných ciest predtým. Neviem, čo nás tam bude čakať a ideme fakt na maličkých motorkách cez jeden obrovský nepoznaný kontinent. Budeme šiesti len na motorkách, čo sme predtým boli v Kazachstane.

Čítajte tiež:

Bystrický formulový jazdec Gonda v ROZHOVORE. Jazda na hrane aj dôvod na šťastie

Českému študentovi bystrickej UMB učarovalo Slovensko. O krásy našej prírody sa delí na internete