Bláznivé DOBRODRUŽSTVO trojice rušňovodičov: Európu brázdili na vyše 30-ročnej Avii, FOTO
V rozhovore sa dočítate aj to, prečo postele tria kamarátov občas vyzerali ako „Turínske plátno“ či aké problémy im robili bosniacki colníci.
Trojica kamarátov – rušňovodičov sa vybrala na dobrodružný výlet po južnej Európe. Na tom by možno nebolo nič zvláštne, keby si Zvolenčania Matej Pavlík a Dušan Martinský a Marián Janitor z Ploského pri Košiciach, nezvolili netradičný dopravný prostriedok. Celú cestu absolvovali v modrej, vyše 30-ročnej Avii.
V rozhovore s Matejom Pavlíkom sa dočítate aj to:
- prečo nazvali svoju Aviu Dymovnica
- ako mali vyriešené spanie počas cesty
- prečo ich postele občas vyzerali ako „Turínske plátno“
- koľko najazdili na 17 dní a ktoré krajiny navštívili
- čoho sa počas celej cesty báli
- aké problémy im robili bosniacki colníci
Kde a kedy sa zrodil nápad, prejsť na Avii južnú Európu?
Tento nápad vznikol ako väčšina našich geniálnych nápadov – pri pive. Pôvodne bolo v pláne prejsť Grécko na Fiatoch 126p, avšak toto sme kvôli zhoršenej finančnej situácii odložili počas zimy na neurčito. Vo februári som však domov doniesol Aviu Furgon a roadtrip na Balkán bol opäť na stole, akurát upravený na low-cost verziu. Avia nám totiž vedela poskytnúť strechu nad hlavou zadarmo, na naftu sme sa skladali traja a navyše, pri troch šoféroch sme boli schopní denne spraviť podstatne viac kilometrov ako na Fiatkách.
Potrebovalo auto pred výletom nejaké špeciálne úpravy?
Na aute sme hneď po kúpe urobili základný servis – brzdy, olej, filtre, natiahli sme nové remene a na STK nás dokonca pochválili. Avia bola vo forme a jazdil som na nej prakticky na dennej báze. Jediná zásadná úprava spočívala vo výmene prevodovky, pretože na tej pôvodnej sa dalo dlhodobo jazdiť maximálne 75–80 km/h. Pri vyššej rýchlosti už mal motor veľmi vysoké otáčky. Podarilo sa mi zohnať prevodovku z novšieho Furgona, ktorá má prevody rozložené do rýchla, a tak sme mohli celou cestou spokojne valiť 90–95 km/h.
Dokonca aj spotreba sa pohybovala pod 10 litrov na 100 km.
Išlo asi o poriadne „sparťanské“ podmienky. Ako ste mali vyriešené spanie?
Nebola to žiadna sláva, ale skôr také punkové riešenie. Proste sme tam hodili rozkladací gauč, jednu posteľ pozbíjali z dosiek a boli z toho tri lôžka. V Avii sme spali vždy tak dve, maximálne tri noci a potom sme si brali apartmán, aby sme sa trochu dali dohromady, oddýchli si a konečne sa osprchovali. Najväčší problém nám v noci spôsobovala horúčava. Keď sme večer o desiatej prechádzali Atény, v aute sa nedalo vydržať, a tak sme sa rozhodli, že to ešte potiahneme do Termopyl. Spať sme išli síce o štvrtej ráno, ale aj tak sme boli kompletne spotení.
Keď sme sa zobudili, postele vyzerali ako „Turínske plátno“.
Avii ste dali aj špeciálne pomenovanie Dymovnica. Čím si ho vyslúžila?
Nazvali sme ju všelijako, ale najviac sa uchytila Dymovnica, a to z jednoduchého dôvodu. Lebo dymí. Ale také tragické to nie je. Motor je pekne nastavený, dymí viac-menej len pár minút po studenom štarte, lebo nemá žhaviče. To je vtedy skutočné divadlo, ale keď sa trochu zohreje, je to na pohodu. Budúci mesiac sa povenujem vstrekovacím tryskám a z výfuku pôjdu už len kvetinky a motýliky. Možno budeme musieť vymyslieť nové meno.
Na nasledujúcej strane sa dozviete aj to, čoho sa počas celej cesty báli či aké problémy im robili bosniacki colníci.
Ďalšie aktuálne správy
