Bystrická riaditeľka v ROZHOVORE: Žiaci nám tykajú a osobne som väčšiu úctu a rešpekt nevidela

Učí už vyše 23 rokov, no aktuálne vedie jednu zo základných škôl v Banskej Bystrici. Nejde však o úplne bežnú školu. Prečo sa žiaci na hodiny tešia a učiteľov musí po vyučovaní priam až vyháňať? Nielen o tom, ale aj o existenčných problémoch, s ktorými zápasili, prezradila viac v rozhovore.

Jakub Forgács

Lenka Mihalicová sa narodila v Plzni, no väčšinu života prežila v mestečku Turčianske Teplice, kde zatiaľ ešte stále býva. Učí už vyše 23 rokov a „riaditeľovala“ už pred pár rokmi na strednej škole. Momentálne však zakotvila v Škole u Filipa v Banskej Bystrici. Jej zameraním boli vždy spoločenskovedné predmety, vyštudovala dejepis – ruský jazyk a literatúru, ktoré doplnila ešte etickou výchovou a postupne rôznymi kurzami a vzdelávaniami v rôznych témach.

Prečo ste si vybrali práve toto povolanie? Pochádzate z učiteľskej rodiny?

Už môj dedo hovoril, keď som neustále ako malá filozofovala, že zo mňa nič iné nebude, jedine vymúdrená učiteľka. Občas dodával, že protivná, ale ja verím, že moji žiaci by skôr povedali – prísna, ale spravodlivá – to verím sedí na mňa viac. Ale rodinné korene tu nejaké určite budú cez moju maminu, ktorá bola dlhé roky učiteľkou a neskôr riaditeľkou v materskej škole.

Veľa ľudí hovorí, že z učiteľského platu sa vyžiť nedá. Je to podobné aj na poste riaditeľky?

Keď som sa stala riaditeľkou prvý krát, a to na strednej škole, málokto by povedal, že by som mohla zarábať pomaly menej ako keď som „len“ učila. Ako učiteľka som mala príplatok za triedu, mohla som odučiť viac hodín ako základný úväzok, tiež suplovanie a podobne. Ak riaditeľ nie je dostatočne ohodnotený zriaďovateľom formou funkčného príplatku, prípadne nemá ako ja II. atestáciu a tiež kredity, ani ako riaditeľ nemáte šancu zarobiť adekvátne k svojmu postu. A hlavne k neskutočnej zodpovednosti, ktorú máte v podstate úplne za všetko čo sa na škole realizuje.

Aj keď to nie je vždy o peniazoch, žiť a fungovať z niečoho musíte. Ja som na sebe celý život pracovala, vzdelávala sa a napredovala a preto si myslím, že táto práca nie je ocenená a ani docenená, bohužiaľ. Ak som chcela, aby sme ako rodina v pohode fungovali skoro celý svoj profesionálny život som si finančne „prilepšovala“ lektorovaním, školením a riadením projektov vždy v spojitosti s mojim profesionálnym zameraním, spravila som si akreditované kurzy a doplňujúce vzdelávania. Stálo ma to však veľa času a energie, ktoré som mohla venovať svojej rodine. Mám však tolerantného a chápajúceho manžela a syna, dobré zázemie, pochopenie a podporu, čo nemusí mať každý učiteľ/učiteľka.

Čo je na vašej práci najnáročnejšie?

Zachovať si nadhľad, byť objektívny a spravodlivý, mať prehľad a byť neustále dostatočne informovaný, získať a udržať si dôveru, byť komunikatívny a nebáť sa riešiť každý problém, úprimnosť a otvorenosť, ale aj dostatočná diplomacia. Veľká dávka empatie a asertivity spojená s detskou naivitou a radosťou aj z tých najmenších úspechov a pokrokov na škole vo všetkých smeroch. Nebyť ješitný a vzťahovačný. Brať všetkých okolo seba ako svojich rovnocenných partnerov, nie ako podriadených. Vedieť pozerať dopredu, byť vizionár a vedieť pre svoje predstavy získať ostatných. Dostatočne prepojiť a podporovať vzájomnú spoluprácu medzi učiteľmi, rodičmi, deťmi, verejnosťou, zriaďovateľom a všetkými, ktorí sú zapojení aj tou najmenšou mierou do fungovania a existencie školy. Nebáť sa ísť do nových vecí, podporovať inováciu a hľadať rozmanité možnosti a príležitosti.

Aj keď je učenie náročné a prináša so sebou veľkú zodpovednosť, máte určite aj pekné zážitky, na ktoré rada spomínate…

Povedala by som, že nielen pekné, ale hlavne pekné a tiež veľmi inšpirujúce a motivujúce pre moju prácu. Ak som aj zažila v minulosti náročné až negatívne vec, týkali vždy skôr kolegov ako študentov alebo rodičov. Pre mňa bol do určitej doby každý deň prežitý s mojimi žiakmi zážitkom. Chodila som do „roboty“ rada, snažila som sa neprenášať moje osobné problémy do vyučovania a celkom sa mi to darilo. Každá hodina mi priniesla niečo nové a zaujímavé. Som neskutočne povďačná všetkým mojim žiakom, pretože od nikoho som sa nenaučila toľko ako práve od nich. Som rada, že tieto momenty opäť zažívam na svojej novej škole, kde však k super žiakom a ich rodičom pribudli v mojom živote neskutočne iniciatívni, skvelí a naozaj dušou aj srdcom praví učitelia. Každý deň strávený s nimi je pre mňa neoceniteľným zážitkom, pretože som si myslela, že niečo také už neexistuje, že to už nikdy nezažijem.

Stretli ste sa počas svojej praxe aj s nejakými kurióznymi situáciami, aké sa bežne nevidia?

Samozrejme že áno, len neviem či to môžem nazvať v pravom slova zmysle kuriozitami. Keď som bola dávne roky dozadu v Bratislave na exkurzii so žiakmi z jednej malej dedinskej školy, „stratil“ sa nám jeden chlapček, ktorý sa nevedel rozlúčiť s eskalátorom v obchodnom dome, v živote nič také nevidel, a tak ho to očarilo, že sme ho odtiaľ nevedeli dostať.

Zvláštne je aj to, ak žiak pomaly aj so sadrou, či horúčkou chce a chodí do školy, pretože čo by vraj robil doma. Čo ma však dostalo, bola situácia na Škole u Filipa, kde deti pomaly plakali, pretože niektorí nemohli písať testy (pravidlá testovania) a oni strašne chceli. Som po prvý krát v škole, kde deti nevyužívajú možnosť „uliať sa“ z vyučovania, pretože naopak, oni na tom vyučovaní chcú byť. A ešte niečo – z tejto školy musím učiteľov vyháňať, neviem prečo, ale stále niečo pre tú školu a svojich žiakov robia a chcú robiť. Tomu sa asi dá povedať kuriozita.

V čom je podľa vás škola výnimočnou školou v porovnaní s inými, resp. na čo ste najviac pyšná?

Škola u Filipa ma opäť priviedla po troch rokoch k školstvu, a to som si myslela, že sem sa už vrátiť nechcem. Ukazuje mi každý deň, že minimálne v jej prípade som mala neoprávnené predsudky ohľadom súkromných škôl. Čo je však najdôležitejšie, je to škola, na ktorej vidím, že to predsa len ide aj keď sme na Slovensku, že tu na tejto škole ide naozaj o deti, že učitelia chcú a rodičia majú záujem. Zasa chodím rada do svojho zamestnania. Robím prácu, ktorá ma baví, je pre mňa zábavou a ešte mi za to aj platia.

Konečne mám kolegov, ktorí sa nepýtajú prečo, ale ako. Ich prístup a postoje sú úžasné, neustále na sebe pracujú a neboja sa nových vecí. Diskutujú a komunikujú, spolupracujú. Necítim tu žiadne intrigy, ani zášť či nevraživosť. Otvorené a úprimné vzťahy, okamžité riešenie problémov, vzájomná dôvera. Zaangažovanosť rodičov do diania v škole, spôsob práce Rady školy, konzultácie a dohody s rodičmi, žiakmi. A v neposlednom rade samotné hodnoty a poslanie školy, hodnotenie žiakov zamerané na proces učenia a napriek tomu veľmi dobré výsledky v testovaniach. Osobnostné zručnosti našich detí; učenie v blokoch, čo najviac zážitkovou formou; slovné hodnotenie žiakov; každodenné ranné komunity; piatkové hodnotiace elektronické správy pre rodičov; maximálne odbúranie administratívy; vysokoefektívne učenie; forma a spôsob hodnotenia učiteľov; prijímanie nových učiteľov a žiakov formou adaptačného vzdelávania.

Chystáte na škole nejakú novinku, resp. niečo, čo by ste ľuďom radi priblížili?

Legislatíva a zbytočné neprospešné rozhodnutia nás neustále zväzujú, ale my pracujeme na našom rozvoji. Snažíme sa nájsť cesty a prostriedky, ktoré by nás čo najefektívnejšie priviedli k našim cieľom. Napríklad, čo keby sme zaviedli aj na II. stupni len slovné hodnotenie žiakov; fungovali by sme na základe máp učebného pokroku; čo keby si žiaci sami stanovili svoje ciele pre vzdelávanie; zvládli by sme učiť bez rozvrhu; používať dostatočne kritické myslenie. Tiež by som chcela spomenúť, že naši žiaci nám tykajú a osobne som väčšiu úctu a rešpekt nevidela.

S akými problémami ste sa už museli popasovať počas pôsobenia na poste riaditeľky?

Nastúpiť do riadne rozbehnutého vlaku naozaj nie je jednoduché a tiež za ten necelý rok som mala pocit, že sa to hrnie všetko a samozrejme, naraz zo všetkých strán. Takže okrem toho, že celý systém učenia, hodnotenia, vzťahov a množstva ďalších vecí, ktoré súvisia so vzdelávaním a školou ako takou je úplne iný, s akým som doteraz pracovala, pribudli aj veci, ktoré prichádzali spontánne neplánovane a počas celého roka. Spomeniem aspoň štrajk učiteľov, do ktorého sme sa veľmi aktívne až akčne zapojili,a to s veľkou podporou našich rodičov a žiakov. Hneď po jeho ukončení nás čakala komplexná Štátna školská inšpekcia, ktorá nám dopadla veľmi dobre, za čo si zaslúžia ocenenie hlavne moji úžasní kolegovia no.

Riešili ste však aj existenčné problémy…

Aby toho v tomto roku nebolo naozaj málo, nebola nám predĺžená nájomná zmluva v našich doterajších priestoroch na ZŠ Bakossova a museli sme začať intenzívne hľadať nové priestory. Práve toto považujem za asi najväčší a hlavne najzložitejší problém, ktorý nás zamestnával skoro celý posledný školský rok. Po mnohých stretnutiach, diskusiách a hľadaní niečoho, čo budeme do budúcna volať „náš nový domov“, sme nakoniec boli úspešní. Od septembra naša škola pokračuje vo väčších priestoroch s veľkým potenciálom pre náš ďalší rast – hlavne po stránke kvality vzdelávania a výchovy. Fungovať budeme na Ružovej, na akademickej pôde, v priestoroch Pedagogickej fakulty UMB, s ktorou sme začali intenzívnu spoluprácu.

Aký pohľad máte ako riaditeľka na stav školstva na Slovensku

Ako riaditeľka a hlavne ako učiteľka som nešťastná zo súčasného diania, postoja politikov a „štátu“ ku vzdelávaniu a školstvu vôbec. Potrebujeme celkovú zmenu systému, celej štruktúry školstva, ktorá je veľmi zle nastavená. Na druhej strane musím kriticky zhodnotiť, že za postoj verejnosti k učiteľom si do veľkej miery môžu učitelia sami a dôkazom je aj ich zapojenie, resp. nezapojenie do štrajku. Ale tiež celková neschopnosť zmeniť a oživiť vzdelávací proces, aby naši žiaci, mladí ľudia, chodili do školy radi, aby sa v škole nenudili a nebrali ju ako nevyhnutné zlo.

Určite máte aj iné aktivity, aby ste vypli. Ako relaxujete?

Rada a veľa čítam, milujem hudbu a film, príroda a turistika ma vždy vedia nakopnúť, starostlivosť o nášho psa, ktorý je už súčasťou rodiny, mi pripomína, že zodpovednosť a oddanosť je niekedy vlastná viac zvieratám ako ľuďom, občas dokonca aj štrikujem alebo robím na záhradke. Manuálna práca vie riadne prečistiť mozgové závity. Pravidelne chodím na masáže, ktoré sú pre mňa fajn relaxom a niekedy len tak jednoducho vypnem, fantazírujem, snívam.

Kde a ako najradšej trávite voľné chvíle v našom meste?

Mám rada prechádzky po starej historickej časti Banskej Bystrice, imponuje mi činnosť a atmosféra Záhrady – Centra nezávislej kultúry, kde okrem originálneho programu robia veľmi dobré limonády z čerstvého ovocia a byliniek. Občas zájdem na niečo dobré do Štátnej opery alebo na film do kina. Štátna univerzitná knižnica ponúka tiež zaujímavé aktivity. Alebo posedieť si len tak na námestí, kde zrazu akoby zastal čas a len tak si oddýchnuť, zrelaxovať…

Čítajte tiež:

Profesorka bystrického gymnázia ukázala guráž. Pred 100 rokmi založila prvý dievčenský skautský oddiel

Českému študentovi bystrickej UMB učarovalo Slovensko. O krásy našej prírody sa delí na internete

Zdroj: Dnes24.sk

Odporúčame