Za peniaze, ale zachránili II.
Včera sme vám priniesli prvú časť rozprávania Roberta Gera, žida, ktorý záver druhej svetovej vojny prežil spolu so svojou rodinou v malej "diere" v Španej Doline. Pokračovanie tohto smutného príbehu vám ponúkame dnes.
Prvú časť článku nájdete [link=http://www.bystrica24.sk/news.php?extend.82319]TU[/link].
Každé ráno sme sa napchali do diery. Vchod do nej Longauer založil kameňmi a hodil na to trochu snehu a boli sme tam schovaní celý deň. Mali sme tam len jedno vedro na potrebu, čo bolo tiež ťažké sa k nemu dostať! Trávili sme tam takto dni a týždne. Keď už bola strašná zima (a v tom roku bola zima naozaj strašná), ostali sme niekedy na povale aj cez deň. Nemci neboli stále v Španej Doline, ale Longauer sa bál, aby sa v dedine nerozchýrilo, že sú u neho ukrytí Židia, a tak sme museli byť v diere alebo aspoň na povale po celý čas. Dom Longauerovcov bol teda dvojdomček, povala bola rozdelená priečkou z dosák. Jednu dosku sme uvoľnili na prechod. Keď prišli Nemci hľadať Židov či partizánov a chodili z domu do domu, celá naša rodina (sedem ľudí) prechádzala po jednom z jednej strany povaly na druhú cez tú uvoľnenú priečku. Takže kým Nemci prešli z jedného domu do druhého, my sme sa museli chytro prepchať cez úzky priechod na opačnú stranu povaly. Jedno kýchnutie alebo zakašľanie mohlo rozhodnúť medzi životom a smrťou a o plači ani nehovorím, veď som mal „už“ šesť rokov! Veľký a rozumný chlapec!
Raz Nemci prišli na prehliadku v čase, keď sme sedeli v diere. Výborne sme sa práve bavili a nemali sme ani tušenia, že Nemci stoja pred dierou. Rudy spieval árie z opier, lebo sa vysmieval Zolkovi, ktorý miloval hudbu. Longauer začal silne a nahlas kašľať, aby naše hlasy prekričal a aby nás Nemci nepočuli, a tak nás vlastne zachránil. Von sme mohli ísť len v noci, aby ani susedia nevedeli, že u Longauera sú ukrytí Židia. No susedná rodina Beňovská sa to dozvedela a pomáhali nám aj oni. Mne dokonca urobili sánky. Raz som s týmito sánkami bol vonku a prišli Nemci. Jeden z nich sa mi postavil na sánky, asi mu bola zima na nohy. Ja som sánky potiahol a on spadol. Dobre ma za to kopol svojou nemeckou čižmou do zadku.
Po rokoch som niekoľkokrát navštívil toto miesto. Vchod do diery už niekto rozšíril a slúži ako pivnica. Domček patrí nejakej rodine z Bratislavy, využívajú ho ako chatu. Longauerovci už nežijú. Nezachránili nás z lásky k blížnemu, ale za peniaze. ALE ZACHRÁNILI! „Diera“ je symbolom našej záchrany a prežitia holokaustu. Spomenul ju aj môj syn pri príležitosti osláv mojich 60. narodenín. Ba spomenul ju aj riaditeľ izraelského vojenského priemyslu, keď mi odovzdával vyznamenanie za celoživotné dielo v tomto priemysle. Diera urobila veľký dojem aj na môjho vnuka Juvala pri návšteve Slovenska pri príležitosti jeho Bar Micva. Juval povedal, že už len preto sa mu oplatilo na Slovensko prísť. Deti moje, spomeňte si na túto dieru, keď sa vám bude zdať, že fotel, v ktorom sedíte, nie je dosť pohodlný. Pamätám si tiež, ako sa moje tety vadili: „Ty si dala svojmu mužovi väčší zemiak!“ Spomeňte si na to, keď vám práve jedlo veľmi nechutí! Prajem si z celého srdca, aby ste o takýchto časoch počuli už len z rozprávania starého otca.
Robert Gero
Ďalšie zaujímavé články z histórie Banskej Bystrice nájdete v časopise Bystrický Permon.