Za peniaze, ale zachránili I.
Osudy ľudí sú ovplyvňované udalosťami, láskou, nenávisťou, ba neraz i príslušnosťou k vierovyznaniu. Obzvlášť to platilo vo vojnových časoch, ktoré sa smutne podpísali aj v okolí Banskej Bystrice. Ponúkame vám autobiografický pohľad na vojnové časy n
Každý Žid, ktorý prežil druhú svetovú vojnu v Európe, má svoj príbeh. Keď som svojho času čítal Denník Anny Frankovej, zdalo sa mi, ako by sa jej príbeh odohrával v našej „diere“. Keď v roku 1942 zobrali môjho otca do koncentráku a mamička odišla do Bratislavy do ilegality, dala ma k svojej bezdetnej sestre Božke do Harmanca. Bývali sme v malom bytíku neďaleko kotolne, alebo ako sa to v Harmanci nazývalo hajc. Spaľovala sa tam kôra zo stromov, ktoré sa šúpali pred samotnou výrobou celulózy z dreva v Harmaneckých papierňach. Kuričom v hajci bol istý pán Longauer, malý starší pán, ktorého Božka zo žartu volala bicyklista. Mal veľmi krivé nohy. Občas sme mu dávali staré šaty. V roku 1944, keď už bolo jasné, že Povstanie padne, prechádzali cez Harmanec utečenci na vozoch, prišiel k nám krásny veľký poľovnícky pes. Adoptoval si nás. Volali sme ho Rolf. Ostal u nás a bol to môj prvý pes. Úžasne poslušný a vycvičený. No žiaľ, keď sme museli ujsť z Harmanca, nemohli sme ho vziať so sebou, brechal na Nemcov a tí ho aj hneď odstrelili.
Vojna sa už chýlila ku koncu a my sme si mysleli, že celý prechod fronty bude trvať len niekoľko dní. Božka sa obrátila na pána Longauera, či by sme zatiaľ nemohli prežiť u neho v Španej Doline. Špania Dolina je malebná banská dedinka v horách blízko Banskej Bystrice, bokom od hlavnej cesty. Voľakedy tam boli bane na striebro. V Španej Doline nebol obchod, chlieb sa piekol doma, jedli sa najmä zemiaky, haruľa, halušky. Neboli ani vajíčka, ani mlieko. Za domom pána Longauera bola diera podobná jaskyni, kde hľadali onoho času striebro, ale nenašli. Jaskynka bola asi 4 metre dlhá, 1,5 metra vysoká a 2 metre široká. Pán Longauer nám ju ponúkol ako skrýšu. Dali sme tam dve dosky, aby sa dalo na nich sedieť. Do diery sa nasťahovala celá naša rodina. Bola tam Pirka a Zolko, Lenka a Rudy, Božka a Laci a ja. Mamička mala falošné papiere a pohybovala sa voľne vonku, takže obyčajne v diere s nami nesedela.
Božka a Laci prišli do Španej Doliny ako poslední, keď už Nemci ostreľovali mínometmi cestu. Každý mal so sebou len jeden ruksak. Počas streľby pred príchodom Nemcov do Španej Doliny sme sedeli len vonku na stráňach Panského dielu (vrch nad Špaňou Dolinou). Dva dni a dve noci za stáleho dažďa sme tam sedeli bez jedla a pitia. Až na tretí deň si na nás pán Longauer spomenul a prišiel nás hľadať. Nemci zo Španej Doliny dočasne odišli. Do Longauerovho domu sme prišli v noci. Bol to dvojdomček so spoločnou povalou, bez vodovodu a bez záchoda. Ak sa tam hovorilo „ísť von“, znamenalo to, že sa išlo na potrebu za domom vonku. Ani len žumpu nemali. Keď sa Božka sťažovala, že ju svrbí hlava, lebo si už týždeň neumývala vlasy, stará Longauerka sa počudovala a povedala, že jej veru hlavu poslednýkrát umývala pôrodná baba. Zato každé jedlo, čo pripravila, bolo plné vlasov, čo bolo pre nás horšie ako hlad. Sestry často zvracali, zvlášť Lenka, ktorá bola v tom čase tehotná…
Robert Gero
Zajtra vám prinesieme pokračovanie príbehu židovského chlapca v Španej Doline.
Ďalšie články z histórie Banskej Bystrice nájdete v časopise Bystrický Permon.