Učiteľka z banskobystrickej školy prehovorila: Toto je na mojej práci najnáročnejšie!
Dagmar Sedileková je v školstve od roku 1993 a v Banskej Bystrici učí už 20 rokov. Ako si spomína na svoje začiatky a čo hovorí na úroveň nášho školstva?
Hoci sa Dagmar Sedileková (44) narodila v Prievidzi, v Banskej Bystrici vyštudovala a od roku 1994 tu aj žije. Ako učiteľka pracovala v Dubnici, potom rok v Badíne a od roku 1995 pôsobí priamo pod Urpínom, so štvorročnou prestávkou na materskú dovolenku. Momentálne učí na prvom stupni v ZŠ Moskovská.
Prečo ste si vybrali práve toto povolanie? Pochádzate z učiteľskej rodiny?
Odmala som „vyučovala“ bábiky, aj úbohého mladšieho brata, ktorý to však dlho nevydržal (mať školu aj cez víkendy sa mu neveľmi páčilo). Mám isté „rodové zaťaženie“, čo sa týka učiteľského povolania, starý otec aj moja matka boli učiteľmi (odhliadnuc od ďalších ujov, tiet, sesterníc z otcovej aj maminej strany…)
Ako si spomínate na svoje začiatky, prípadne na prvý deň v škole?
Na všetky začiatky spomínam iba v dobrom, mali sme s deťmi navzájom rešpektujúci vzťah, v mojej prvej škole (Dubnica nad Váhom) som učila druhákov, bolo ich myslím 32, učili sa na smeny. Paradoxom je, že napriek tomu, že to bola veľká škola, už nie je v sieti škôl. S mnohými mojimi „detičkami“ sme doteraz v kontakte, môžem sledovať, ako študujú, pracujú, majú svoje rodiny, deti…
Dá sa vôbec spočítať koľko detí ste už za tie roky učili?
Bolo by ich určite niekoľko stovák, lebo som nebola iba triedna učiteľka, učila som aj angličtinu, momentálne aj informatickú výchovu, etickú výchovu…
Veľa ľudí hovorí, že z učiteľského platu sa vyžiť nedá. Beriete túto prácu ako poslanie?
Nerobím rozdiel medzi prácou, povolaním a poslaním, pretože práca s deťmi ma teší, napĺňa, robím to s radosťou.
Čo je na vašej práci najnáročnejšie?
Najnáročnejšie sú časté nekompetentné zmeny z ministerstva, papierovačky, rôzna podľa mňa zbytočná byrokracia a aktivity nesúvisiace priamo s deťmi. Niekedy mám pocit, že papier vládne nad samotnou činnosťou.
Aj keď je učenie náročné a prináša so sebou veľkou zodpovednosť, máte určite aj pekné zážitky, na ktoré rada spomínate…
Iste rada spomínam na všetky „moje“ deti, každé má svoj príbeh, rada sledujem jeho pokračovanie. Teší ma, keď sa po čase stretávame, posedíme, porozprávame. Máme veľa spoločných zážitkov nielen z vyučovania, ale aj výletov, výcvikov, škôl v prírode a besiedok, kde sa stretávali aj rodičia a iní príbuzní…také rodinná atmosféra je podľa mňa veľmi dôležitá, práve toto upevňuje tak potrebné vzťahy.
Stretli ste sa počas svojej praxe aj s nejakými kurióznymi situáciami, aké sa bežne nevidia?
Z môjho pohľadu neviem nájsť kuriozity v takom zmysle slova…pretože dianie v triede pokladám za živý organizmus, ktorý sa vyvíja – niekedy veselo, inokedy vážne, smutne, pracovne, akčne, smiešne… napríklad moje deti si každý polrok píšu vysvedčenia na seba, ale aj na mňa (pretože aj ja im píšem slovné hodnotenia, nie iba známky). V jednom z posledných som sa dozvedela, že čítam tak úžasne, že by som to iste dokázala aj so zatvorenými očami.
Dojímavé bolo náhodné stretnutie dvoch starých rodičov na besiedke, ktorí zistili, že sú spolužiaci zo základnej školy. Triedne besiedky spájajú malých aj veľkých, atmosféra, ktorá tam vládne, ma nabíja silnou pozitívnou energiou, takže vynaložené úsilie sa naozaj vráti.
Aký pohľad máte ako učiteľka na stav školstva na Slovensku?
Školstvo je momentálne v stave ohrozenia. Každý minister (ktorý sa bohužiaľ v danej veci nevyzná) sa tvári, že ide zmeniť svet. Miesto slobody je čoraz väčšia direktíva, samé štatistiky, vypisovačky, … niekedy je podstatnejšie mať správne vyškrtané kolónky, ako to, ako pracujete s triedou, s rodinami.
Základné školy by mali mať stanovený obsah učiva pre každý ročník (lebo je to základ pre všetkých), učiteľ by si mal možnosť podľa zloženia triedy doplniť, čo si myslí, že deti posunie ďalej, mal by mať možnosť a čas sa s nimi hrať, bádať, poznávať… a neustále navyšovanie počtov žiakov je takisto bezohľadné, pretože sa čoraz viac vyskytujú deti s rôznymi problémami, poruchami pozornosti, učenia. Triedy sa v prípade poklesu žiakov spájajú pretože je iný max. počet stanovený v 1.ročníku, v 2.-4.ročníku a aj 5.-9– ročníku. Takto sa narúšajú vzťahy, ktoré sú podľa mňa podstatné pre fungovanie celej triedy. O učebniciach, ich kvalite (hlavne tých, ktoré prepláca štát), ani nehovoriac.
Určite máte aj iné aktivity, aby ste vypli. Ako relaxujete?
Relaxujem s rodinou, pri knihe, dobrom filme, alebo si len pospím. Ale aj počas dovolenky sa mi často myšlienky točia okolo detí, školy.
Kde a ako najradšej trávite voľné chvíle v našom meste?
Mám rada prechádzku po meste, posedenie s priateľmi na káve, občasné kino, koncert, vychádzka so prírody pod Suchým vrchom…
Foto: archív Dagmar Sedilekovej