Rodák, na ktorého môže byť Bystrica hrdá: Solan vytvoril klenoty slovenskej kinematografie

Peter Solan patrí k najvýznamnejším slovenským režisérom. Bol výrazným predstaviteľom tzv. novej vlny v 60. rokoch minulého storočia a jeho diela ako Prípad Barnabáš Kos či Boxer a smrť patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie. V piatok 21. septembra uplynie päť rokov od jeho úmrtia.

Peter Solan sa narodil 25. apríla 1929 v Banskej Bystrici. Tu absolvoval aj gymnaziálne štúdium. V rokoch 1949–1953 vyštudoval réžiu na Filmovej akadémii múzických umení (FAMU) v Prahe. Pracovať začal v Štúdiu dokumentárnych filmov v Bratislave, kde ako čerstvý absolvent nakrútil dokumenty Fraňo Kráľ (1954) a Trať voľná (1955). Neskôr sa dostal k réžii hraných filmov. Spoločne s Františkom Žáčkom režírovali snímok Čert nespí (1956) nakrútený na motívy troch satirických próz Petra Karvaša.

Filmové úspechy

V tom čase mal Peter Solan pripravené ďalšie tri námety, schválili mu však iba jeden. Išlo o kriminálny film podľa scenára Jozefa Alexandra Talla s názvom Muž, ktorý sa nevrátil (1959). V prvej pôvodnej slovenskej detektívke si úlohu kriminalistu zahral český herec Jaroslav Mareš, zatiaľ čo novinára pátrajúceho na vlastnú päsť stvárnil Karol Machata.

V roku 1962 sa dočkal realizácie aj film Boxer a smrť, pri ktorom Solan spolupracoval so scenáristom Tiborom Vichtom. Smutný príbeh boxeristu, ktorý bol väznený v koncentračnom tábore, vyvolával vo vtedajších funkcionároch pocit, že je „profašistický“. Na premietanie sa na Kolibu dostavilo najvyššie vedenie komunistickej strany vrátane Karola Bacílka či Vasiľa Biľaka. Film napokon v roku 1963 získal zvláštnu cenu Carla Foremana na 7. Medzinárodnom filmovom festivale v San Francisku, a tiež čestné uznanie za modernú filmovú reč a štýl na filmovom festivale v Ústí nad Labem.

V roku 1963 dokončil Solan ďalší film Tvár v okne. Scenár k trom filmovým poviedkam písal opäť spoločne s Tiborom Vichtom. „Jednoducho, to bol pán scenárista, pán človek a bol nesmierne tolerantný, keď s niekým robil. Mal svoje nápady, ale keď ste vy s niečím prišli, akceptoval to. Za tie roky, čo sme spolu robili, som nemal šancu sa s ním pohádať. Nebol dôvod,“ povedal o Vichtovi Peter Solan.

V ďalšom satirickom diele Prípad Barnabáš Kos (1964) siahol Solan po scenári Petra Karvaša a Alberta Marenčina. Príbeh netalentovaného no ctižiadostivého hráča na triangel, ktorý sa nedopatrením stane riaditeľom orchestra, narazil takisto na odpor, dokonca aj vo vtedajšom vedení Slovenskej filharmónie. Opäť podľa scenára Tibora Vichtu dokončil Solan pôsobivý film Kým sa skončí táto noc (1965). Nasledovala televízna detektívka Sedem svedkov (1967), dokumentárny film Burza (1968), Solan tiež režíroval jednu z poviedok vo filme Dialóg 20–40–60 (1968). V roku 1970 sa zaskvel čiernou komédiou Pán si neželal nič nakrútenou podľa predlohy Petra Karvaša.

Dôsledky normalizácie

V tomto čase sa však už naplno rozbehla normalizácia. Solana čakalo preradenie do krátkeho filmu a zákaz. „Nesmie robiť pre film a televíziu,“ stálo napísané rukou na okraji dekrétu, ktorý Solanovi ukázal vtedajší šéfdramaturg.

Venoval sa tvorbe dokumentárnych filmov, z ktorých mnohé získali významné ocenenia – Nemecká (1974), Len lístok poľnej pošty (1977), Balkón plný plienok, Architekt Dušan Kuzma (obidva 1978). K hranému filmu sa opäť vrátil snímkami A pobežím až na kraj sveta (1979), Tušenie (1982) a O sláve a tráve (1984).

V rokoch 1990–1994 a 1998–2001 pôsobil ako predseda Komisie pre kinematografiu a video Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia. V roku 1994 získal Peter Solan cenu Igric za celoživotné dielo. Pri príležitosti jeho 80. narodenín mu 15. apríla 2009 za celoživotný prínos slovenskej kinematografii a klubovému hnutiu udelili Cenu Asociácie slovenských filmových klubov (ASFK).

Úspešný režisér Peter Solan zomrel 21. septembra 2013 vo veku 84 rokov v Bratislave.