Pýcha mesta - hodinová veža II.
Včera sme vám priniesli prvú časť článku o jednej z najvzácnejších stavebných pamiatok mesta - hodinovej veži. Boli v ňom popísané okolnosti vzniku veže, ale aj jej funkcie. Dnes prinášame druhú časť, v ktorej sa dozviete ďalšie zaujímavosti, ktoré s
O údržbu hodín sa mešťania pravidelne starali prostredníctvom stanoveného správcu hodín, ktorý dostával týždenný plat za ich stráženie, nastavovanie a inú údržbu. Istý čas funkciu hodinového správcu vykonával mestský trubač, majster Juraj. V roku 1567 sa robili aj úpravy na hodinách, ktoré boli umiestnené vo veži na zámku – zlatník Ján Khuen nanovo pozlátil hodinové ručičky. Od roku 1560 tu navyše boli ďalšie hodiny, tentoraz slnečné, ktoré vymaľoval akýsi maliar z Banskej Štiavnice.
Požiar z 12. apríla 1653 zničil celú hornú časť námestia spolu s vežou. Po požiari mesto vežu nanovo prestavalo prostredníctvom majstra Egida Weichselbaumera a táto prestavba trvala až do roku 1659. Matej Bel vo svojich Notíciách uvádza, že mešťania stavebnými úpravami vežu urobili omnoho elegantnejšou než bola tá predchádzajúca a dali je novú, trojito vyklenutú strechu, vyrobenú z medeného plechu. Pri tejto prestavbe bola veža o niečo zvýšená v časti nad ochodzou. Staré hodiny sa už v prvom roku prestavby nahradili novými hodinami od banskobystrického hodinárskeho majstra Šimona Freundta, majstrovi za ne mesto zaplatilo 291 zlatých. Tieto hodiny boli v Banskej Bystrici prvé, ktoré odbíjali nielen celé hodiny, ale aj štvrte. Pôvodnú strechu nahradila profilovaná strecha z medeného plechu, ulial sa nový hodinový zvon a majster Bartolomej Khuen pre vrchol strechy veže vyhotovil ozdobnú hlavicu s koruhvou a hviezdou. Na prestavbu, pri ktorej sa pôvodná drevená ochodza nahradila kamennou, sa vynaložilo veľké množstvo peňazí – spolu to bolo vyše 3500 zlatých.
V roku 1723 veža opätovne vyhorela. Po oprave v roku 1725 mešťania do kupoly veže slávnostne vložili pamätnú kroniku, ktorú vypracoval mestský notár Samuel Ignác Demosch. Druhý exemplár kroniky mešťania uložili do mestského archívu. V priebehu roka 1746 veža dostala novú strechu, ktorá bola vyrobená opätovne z medeného plechu. V roku 1761 sa Banská Bystrica stala dejiskom veľkého požiaru, ktorý v priebehu niekoľkých hodín dokázal zničiť takmer celé mesto. Tragické udalosti, počas ktorých zahynulo veľké množstvo jeho obyvateľov a vyhorelo vyše 300 domov sa stali podnetom pre knižné vydanie kajúcnej kázne banskobystrického kňaza Jána Jakuba Adamiho, ktorú doplnil podrobnou správou o požiari mesta. Preklad nemeckej správy o požiari v rovnakom roku spolu so svojou kázňou knižne publikoval aj ďalší banskobystrický kňaz, Samuel Lišovíni. S istým, pochopiteľným časovým odstupom, sa obyvateľom mesta za finančnej pomoci Zvolenskej župy, Banskej komory, ostatných stredoslovenských banských miest a rôznych obcí postupne podarilo odstrániť následky požiaru. Pri požiari vyhorela aj veža a opravená bola už nasledujúceho roku.
Drobné stavebné úpravy sa na veži podľa potreby realizovali aj počas nasledujúcich storočí. Omnoho vážnejšie problémy sa objavili až začiatkom 20. storočia. V priebehu roka 1920 sa na dome susediacom s vežou objavili v murive stien trhliny. Následná technická správa mesta konštatovala, že praskliny nesúvisia s klesaním veže a že je celkom zbytočné majiteľom domu navrhované zamurovanie pivnice pod vežou. Praskliny však skutočne boli spôsobené pohybom veže, pretože na jar 1956 sa už výchylka veže dala zreteľne pozorovať voľným okom. V októbri rovnakého roka na základe tejto novej skutočnosti Krajský národný výbor v Banskej Bystrici objednal zameranie veže s cieľom zistenia skutočnej výchylky veže od zvislej osi. Merania potvrdili výchylky, ktoré mali byť zapríčinené pravdepodobne zvýšeným stavom spodnej vody, alebo zvýšeným prítokom spodných vôd pri striedaní mrazov a odmäkov. Technická správa upozorňovala aj na existenciu pivnice pod vežou, ktorá bola rekonštruovaná počas vojnových rokov a následne bol do nej zamurovaný vstup, takže nebolo možné preskúmať vplyv stavu pivnice na pohyb veže. Výchylka veže sa ešte viac zväčšila po asanácii susedného obchodného objektu v priebehu 60. rokov.
Veža od počiatku svojej existencie slúžila nielen ako pozorovateľňa pre strážnikov, ale aj ako pracovné miesto pre mestských hudobníkov. Na veži mal stanovisko mestský trubač, ktorý trúbením ohlasoval celé hodiny (aj keď v Banskej Bystrici už prvé mestské hodiny mali zvonček, ktorý odbíjal celé hodiny), trúbil pri slávnostných príležitostiach a na poplach. V meste zvyčajne pôsobili traja trubači, z ktorých jeden bol majstrom a dvaja jeho pomocníci. Z pomocníkov sa po troch rokoch učenia stávali majstri.
V súčastnosti spolu s obnovou historického centra Banskej Bystrice došlo aj na zásadnú rekonštrukciu tejto zaujímavej stavebnej pamiatky. Vykonalo sa zabezpečenie stability veže, ktorá má v súčastnosti odklon od zvislej osi 68 cm. Zmenil sa vstup do veže, ku ktorému bol pristavaný malý objekt s rovnou strechou. Pôvodné schodisko vo veži nahradilo nové schodisko so 101 schodmi s miernejším sklonom kvôli ľahšiemu výstupu. Najvýznamnejšou zmenou však bolo s sprístupnenie objektu veže verejnosti. Po úpravách veža slúži ako výstavná sieň, priestor pre vežové koncerty hudobníkov a ako vyhliadková veža pre turistov s jedinečným výhľadom na mesto a na panorámu neďalekých horských masívov Kremnických vrchov a Nízkych Tatier.
Igor Graus
Ďalšie zaujímavé články z histórie nášho krásneho mesta si môžete prečítať v časopise Bystrický Permon.