Zvolenčan Miro lieči deti pomocou psíkov. Pri canisterapii zažíva neopísateľné emócie

Zdroj: archív Miroslava Suju

Zvolenčan Miroslav Suja vyštudoval na Masarykovej univerzite v Brne špeciálnu pedagogiku, odbor canisterapia. So svojimi psíkmi pracuje už desať rokov a spolu pomáhajú hendikepovaným alebo ináč zdravotne znevýhodneným deťom. Dosahujú veľké pokroky a mnohokrát zažívajú neopísateľné chvíle. Mira práca napĺňa a dáva mu neskutočný zmysel, keď vidí, ako sa deti dokážu prekonať. Čo všetko si canisterapia vyžaduje a s akými postihnutiami sa Miro stretáva, sa dozviete v našom rozhovore.

Psíky sú váš plný úväzok?

Áno. Štyroch mám doma a dvaja sú umiestnení v rodinách. Na terapiu brávam všetky. No závisí aj od toho, akú robím skupinku, alebo aký mám rozvrh. Každý pes je totiž určený na niečo iné. Jeden je na aktivačné práce, druhý na motivačné a Clark je na všetko. Na aktivačné práce, motivačné, jemnú aj hrubú motoriku plus fyzioterapiu. Od budúceho týždňa však prestáva robiť a odchádza do dôchodku. Tento týždeň sa už chodí s deťmi lúčiť.

Musia mať psy na canisterapiu skúšky?

Áno. Na skúškach sa psovi robí to najhoršie, čo sa môže. Sledujú sa jeho reakcie, či zaútočí. Ako náhle zareaguje negatívne alebo ináč, ako by mal, dostáva obmedzenie. Môže vykonávať prácu, ale len napríklad v rámci aktivačných prác. Na ostatné, ktoré mu nevyhovujú, dostane obmedzenie.

Ako dlho trvá vycvičiť psíka? Trénovali ste ich vy?

Áno, sám som ich vycvičil a potom sme boli na skúškach. Veľké plemeno môže ísť na skúšky v osemnástich mesiacoch a malé v šestnástich. Trénujú sa od narodenia. Aj šteňa, ktoré teraz mám, začalo chodiť do práce hneď, ako prišlo k nám. Síce psík nič nerobil, len sa zúčastňoval a pozeral, veľakrát tam aj zaspal, ale bol súčasťou toho všetkého. Zvykal si. Musí ísť do terénu od malička, aby vedel, o čom to je. Pes si musí na všetko zvykať, na ľudí, na stroje, na veci a na rôzne hluky.

Aké problémy najčastejšie so psíkmi riešite?

Riešim všetky postihnutia. Canisterapia nie je ako hipoterapia, ktorá je cielená na pohybové ústrojenstvo. Pes je absolútne na všetko. Či je to pohybové ústrojenstvo, mentálna retardácia, vozíčkari alebo fyzioterapia. Mám tiež všetky skupiny, autistov, hyperaktívne deti, schizofrenikov a samozrejme, zdravé deti. Aj pre ne je to dobré. Doba je iná. Rodičia sú často nervózni, prenášajú to na deti a potom sú oni nervózne. Pokiaľ náhodu zažívajú nejaké hádky v rodine, tak všetko na ne pôsobí. Krúžok je neskutočne úspešný u tých, ktorí sa prihlásia. Ak sa samozrejme prihlásia. Teraz sú skôr v obľube všelijaké počítačové krúžky a deti majú minimálne možnosti stretávať sa so zvieratami.

Ako vyzerá taký krúžok? Deti sa so psíkmi hrajú?

V princípe je to aj hra, ale vždy je to cielené na to, čo potrebujeme. Ľudia majú predstavu, že pes príde a deti ho hladkajú. Áno, je to emočné uvoľnenie, ale v princípe to nič nedáva. Každé dieťa sa mi naviaže na istého psa, je jedno na ktorého. Potom vlastne cielene odbúravame problém, ktorý má. Mám napríklad autistu Tomáška, ktorý učiteľke horko ťažko napočíta do štyroch. Tomáš si obľúbil Clarka a chcel mu dávať piškóty. Musel ich ale najskôr postupne napočítať. Na začiatku narátal päť. Potom sme postupovali a skončili sme pri desiatke. Urobil pre to všetko, aby mu mohol dať piškótu. Ak je napríklad dieťa s nízkym sebavedomím, je utiahnuté, nepresadzuje sa, tak sa zameriavame na povelovú techniku. Moje psy poznajú povely nielen verbálne, ale aj gestikulárne. Dieťa povie nejaký povel a ja ho za ním tomu psovi ukážem. Pes to spraví a dieťa je nadšené, čo dokázalo.

S akými najťažšími postihnutiami prichádzate do styku?

Sú rôzne. Mám naozaj ťažké mentálne retardácie. Mám v skupine aj chlapca, ktorý vôbec nechodí, je to vozíčkar. Ale čo všetko dokázal spraviť, aby prišiel ku Clarkovi. Doplazil sa k nemu, len aby sa ho mohol dotknúť.

Dolieha to na vás, keď vidíte postihnuté deti?

Poviem vám, keď som skončil školu, tak som na katedre povedal, že ja s deťmi robiť nebudem. Keď pozerám film a vidím, že sa dieťaťu ubližuje, plačem. No a nakoniec, mám aj seniorov, ale drvivá väčšina sú deti. Robím s nimi a sú úžasné. Človek musí mať k tomu vzťah.

Vidíte u detí pokroky?

Áno, pokroky sú. Poviem vám jeden príbeh. Mali sme tu Vladka z Nových Zámkov. Mál tú najťažšiu formu autizmu. Dokázal stáť pri stene od rána do večera. Ako náhle ho chcel niekto vyrušiť, spustil neskutočný krik. Začali k nám chodiť. Najskôr si psy nevšímal. Po piatich týždňoch so psami ich začal napodobňovať. Mal deväť rokov a deväť rokov nepohladkal vlastnú mamu. Psov som viedol tak, aby prišli k jeho mame, dali na ňu labku a odišli. Jeho mama prvýkrát pocítila, ako ju pohladkal. To sú neopísateľné emočné chvíle. A je to veľký úspech.

Sú psíky z terapie veľmi vyčerpané?

Jasné. Oni sú neskutočne unavení. Keď prídeme domov, ľahnú si a tri štyri hodiny vkuse spia. Robievame štyri až päť hodín denne. Majú presný režim. Vedia, kedy idú do práce, kedy žrať a kedy von. Vedia dokonca rozoznať, v akom zariadení sú. Ak sa nikto nebojí, tak idú dnu veselo.

Rozlišuje sa, ktoré plemeno je vhodné na canisterapiu?

V princípe sa to môže naučiť každý, ale najvhodnejšie sú pitbuly. U nás z nich urobili vrahov a na západe sa používajú na canisterapiu. Keď poviete, že prídete s pitbulom, tak sa všetci zhrozia. A popritom sú to najlepšie psy na canisterapiu, pretože milujú ľudí a majú vysoký prah bolestivosti. Sú vhodné, keď sa pracuje s deťmi, ktoré majú nekoordinované pohyby, nemajú cit a namiesto hladkania psa zbijú. Pitbul by si to ani nevšimol, že sa niečo také udialo.