Pani Iveta pracuje ako SESTRA už 40 rokov: Práca v nemocnici sa mi stala OSUDOVÁ

Zdroj: Nemocnica AGEL Zvolen

Už štyri desaťročia sa Mgr. Iveta Thonhauserová venuje starostlivosti o pacientov na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny v Nemocnici AGEL Zvolen. Pri príležitosti Svetového dňa sestier, ktorý pripadá na 12. máj, sprostredkovala médiám rozhovor s ňou hovorkyňa AGEL SK Jarmila Ševčíková.

V rozhovore s Mgr. Ivetou Thonhauserovou sa dočítate aj to:

• ako si spomína na roky plné zmien, náročných služieb, ale aj radostných momentov
• prečo sa jej práca v nemocnici stala osudová
• čo pre ňu znamená prestížne ocenenie Biele srdce
• čo ju najviac teší na práci

Čo vás v mladosti formovalo stať sa zdravotnou sestrou? Ak by ste sa mali opäť rozhodnúť, išli by ste rovnakou cestou?

Už odmalička som sa chcela o niekoho starať. Najprv som sa chcela starať o zvieratká, chcela som byť opatrovateľkou zvierat v ZOO. Neskôr, na základnej škole, sa moje smerovanie zmenilo. Chcela som byť zdravotnou sestrou a pomáhať ľudom. Toto povolanie sa mi páčilo, zaujímalo ma a preto som si vybrala zdravotnícku školu.

Odkiaľ pochádzate a kde ste študovali?

Som Zvolenčanka a študovala som na Strednej zdravotníckej škole vo Zvolene v odbore všeobecná zdravotná sestra. Škola sa vtedy nachádzala pod Zvolenským zámkom v budove vedľa Živeny. Štúdium trvalo štyri roky a skončili sme ako plnohodnotné zdravotné sestry. Problém bol v tom, že niektoré dievčatá po skončení školy a po nástupe do práce nemohli robiť nočné zmeny, pretože ešte nemali 18 rokov. Práca na ARO si vyžadovala špecializačné štúdium v odbore anestéziológia a intenzívna starostlivosť, ktoré som absolvovala v Bratislave. Dva roky som študovala aj v Banskej Bystrici na Strednej zdravotníckej škole. Štúdium som ukončila v roku 2005 ako diplomovaná všeobecná sestra. A aby toho nebo málo, rozhodla som sa pre externé vysokoškolské štúdium na Fakulte zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity so sídlom v Banskej Bystrici. V roku 2014 som ukončila bakalárske štúdium a o dva roky na to aj magisterské štúdium.

V júli to bude 40 rokov, odkedy ste prvýkrát nastúpili do práce vo zvolenskej nemocnici – pamätáte si ešte na svoj prvý deň?

Do práce som nastúpila 15. júla 1985. Na tento deň si veľmi dobre pamätám. Mojím snom bolo robiť inštrumentárku na operačných sálach. Keď som však bola na vstupnom pohovore u hlavnej sestry nemocnice, bolo mi povedané, že miesto na chirurgii nie je k dispozícii a navrhla mi pracovné miesto na ARO oddelení a prácu na tomto oddelení mi opísala ako veľmi zaujímavú, rôznorodú a zároveň zodpovednú. Rôznorodosť bola v tom, že sestry na ARO pracovali striedavo na lôžkovej časti oddelenia, na anestézii a na záchranke. Tak som sa mohla ako anestéziologická sestra dostať na operačnú sálu. Mala som víkend na to, aby som sa rozhodla. V pondelok som oznámila, že túto ponuku prijímam a tak sa začala moja pracovná púť na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení.

Za tie desaťročia ste určite zažili obrovské zmeny v zdravotníctve. Čo sa podľa vás najviac zmenilo v práci sestier?

V zdravotníctve od môjho nástupu do práce nastali naozaj veľké zmeny. Úlohou lekárov a sestier bolo liečiť chorých ľudí – čo je hlavným poslaním aj dnes. Vtedy sme však neriešili zdravotné poisťovne, financie, nemali sme toľko administratívnej práce ako dnes.

Počítače sme nemali, všetko sme písali rukou alebo na písacom stroji.

Čo sme však mali, bolo viac času, ktorý sme mohli venovať pacientom. Na oddelení sme pracovali v trojzmennej prevádzke, teda denná, poobedňajšia a nočná služba. Boli sme stabilné tímy, ako mladé sestry sme pracovali pod dohľadom staršej kolegyne a po trojmesačnej nástupnej praxi sme absolvovali skúšku pred komisiou, v ktorej bol lekár – anestéziológ, vrchná sestra a sestra, ktorá nás zaúčala. Keď sme boli dobre zaučené na oddelení, pridelili nás na anestéziu na operačné sály a potom nasledovala záchranka. Sestry dnes pociťujú oveľa väčšiu psychickú záťaž z rôznych administratívnych nariadení a majú menej času venovať sa sesterským povinnostiam a hlavne pacientom.

Práca je náročná aj fyzicky, často spojená aj so stresom vyplývajúcim z rýchleho tempa a okamžitého rozhodovania.

Čo vás počas všetkých tých rokov motivovalo zostať pri tejto náročnej, ale krásnej práci? Uvažovali ste niekedy aj nad odchodom zo zdravotníctva?

Máte pravdu. Práca sestry je naozaj náročná a zodpovedná. Vyžaduje si veľa obetavosti, trpezlivosti a ľudskosti zároveň.

Šťastný je ten človek, ktorý svoje povolanie pokladá za poslanie a cíti sa užitočný.

Mne sa práca v nemocnici stala osudová, našla som si v nej svoju životnú lásku – manžela a naša staršia dcéra tiež pokračuje v našich šľapajach a pracuje v nemocnici ako lekárka. Ja sama si napriek všetkému neviem predstaviť robiť niečo iné, ako robím.

Viac o tom, čo pre ňu znamená prestížne ocenenie Biele srdce a čo ju najviac teší na práci sestry, sa dočítate na nasledujúcej strane.