Finalistkou ocenenia Učiteľ Slovenska aj Ľubica z Pliešoviec: Deti dokážu dať obrovskú energiu

Zdroj: Komenského inštitút

Spoznali sme finalistov ocenenia Učiteľ Slovenska. Do TOP 10 v ročníku 2020 sa dostala aj učiteľka Ľubica Bezeková, ktorá pôsobí na Základnej škole s materskou školou v Pliešovciach. Na 1. stupni učí matematiku, angličtinu, informatiku a výtvarnu výchovu a zároveň je na škole zástupkyňou. Obľúbenú pedagogičku sme pre vás vyspovedali v rozhovore.

Kedy sa zrodila vaša túžba byť učiteľkou?

Už v prvej triede základnej školy, kedy sa mi páčilo, ako pani učiteľka môže písať a kresliť na tabuľu. Dôvod sa postupne menil, ale túžba ostala.

Ako si spomínate na svoje učiteľské začiatky?

Začínala som v podstate už počas vysokej školy, keď som chodila na Trojku vo Zvolene k mojej bývalej pani učiteľke Polgárovej. Vďaka tomu som videla, ako teória, ktorú sa učíme na VŠ je dosť vzdialená od praxe. Po škole som začala učiť na malej škole v Lieskovci. Tešila som sa, bola som plná nápadov, chuti, energie vymýšľať niečo pre žiakov, aby ich bavilo chodiť do školy. Zaujímavé boli aj prvé rodičovské združenia, na to sa nedá pripraviť, keď vám napríklad príde na rodičovské opitý otecko. Ako sa snažiť získať dôveru rodičov, ktorí vás vtedy vnímajú ako osobu, ktorá ide hovoriť do výchovy ich detí, pričom sama nemá deti a pod.

Práca učiteľa, obzvlášť pri menších deťoch, nie ja asi iba o učení. Čo všetko obnáša?

Objatie, žiaru v očiach, bezprostrednosť, úprimnosť, prekvapenie, „aha“ moment a denná rôznorodosť, prípravy, kontroly, vyrábanie pomôcok do neskorej noci. Nie je to iba o učení, je to o komunikácii so žiakmi, veľa vysvetľovať, rozprávať sa, to isté platí aj pri rodičoch. Som rada, keď v prípade, keď sa vyskytne problém či nedorozumenie, sa neboja rodičia obrátiť na nás učiteľov a pýtajú sa, rozprávajú, vďaka tomu sa podarí často vyhnúť zbytočným konfliktom, problémom. Preto budem stále tvrdiť, že komunikácia je najdôležitejšia.

Čo je podľa vás na tejto práci najkrajšie a čo, naopak, najťažšie?

Budem sa opakovať, objatie, žiara v očiach, bezprostrednosť, úprimnosť, prekvapenie, „aha“ moment a denná rôznorodosť. Je úžasný pocit, keď sa Vám podarí zaujať deti, získať si ich. Deti dokážu dať obrovskú energiu. Najťažšie je práve nájsť spôsob, ako ich zaujať a rozžiariť ich oči. Niekedy aj pocit beznádeje keď viete, že je problém, ale nie je v mojej moci pomôcť žiakovi, rodine. Niekedy sa odosobniť od niektorých vecí. Náročné je orientovať sa v legislatíve, ktorá sa za posledné roky neustále menila a mení.

Keby ste mali vybrať niečo, čo vám počas vašej praxe učiteľky najviac utkvelo v pamäti, na čo najradšej spomínate?

Tých momentov je veľa, boli to aj momenty, ktoré mňa osobne posunuli ako učiteľku ďalej. No jeden taký trošku iný moment bol, keď som mala česť reprezentovať Slovensko na konferencii E2 v Budapešti, kde sa stretlo 300 učiteľov z celého sveta. V rámci Learning marketplace, kde sme reprezentovali svoje učiteľské projekty, som videla a počula projekty iných učiteľov z iných krajín. Ich spôsob reprezentácie bol, akoby objavili niečo WAW, no pravda bola, že mnoho „vecí“, ktoré robili som videla a zažila aj u viacerých učiteľov zo Slovenska. Vtedy som si uvedomila, koľko vecí naši učitelia robia, len sa nevedia tak „predať“, resp. reprezentovať, ako títo učitelia. Priala som si, aby túto možnosť mali zažiť aj iní naši učitelia.

Dostali ste sa do TOP 10 v prestížnej ankete. Čím ste podľa vás zaujali porotu?

To je podľa mňa otázka skôr na porotu, nakoľko viem, že to mali ťažké. Veľa kvalitných učiteľov bolo už v TOP 30, ktorých aj osobne poznám a nedostali sa do TOP 10. Osobne som veľmi rada, že Komenského inštitút organizuje ocenenie Učiteľ Slovenska, ktoré sa snaží poukázať na to dobré v slovenskom školstve a zároveň spája učiteľov, ktorí sa môžu navzájom inšpirovať. Aj preto ma potešila nominácia a nakoniec postup do TOP 10.

Prekvapil vás takýto úspech?

Áno a beriem to aj ako česť, no aj záväzok.

Druhý polrok minulého školského roka bol na školách podstatne iný kvôli koronakríze a vyučovaniu na diaľku. Ako ste to zvládali vy?

Bola to pre všetkých nová situácia. Spolu so žiakmi sme to zvládali podľa mňa veľmi dobre, mnohí prekvapili. Veľmi nám pomohlo to, že som učila svojich žiakov aj informatiku a využívali sme práve Teams už aj predtým, aj preto prechod na online vyučovanie pre nich bolo možno prirodzenejšie. Spoločne sme sa vždy dohodli, ako často si dáme online hodiny, aké projekty by radi robili. V istom momente povedali, že im chýba skupinová práca, čo ma veľmi potešilo a hľadali sme spôsob, ako ju zrealizovať, podarilo sa. Potešilo ma, že sa nám podarilo spájať online aj s členmi ŽŠR (žiackej školskej rady) a snažili sme sa riešiť aktuálne problémy, ktoré sa objavili, či išlo o zadania úloh, spôsob ako pomôcť spolužiakom či aj učiteľom. Spoločne aj so školskou psychologičkou žiaci pripravili a vyhodnotili dotazníky, aby vedeli, ako ďalej. Veľkou pomocou bolo, keď žiaci aj rodičia komunikovali – písali alebo telefonovali, ak sa niečo vyskytlo, čo bolo treba riešiť.

V súčasnosti platia na školách prísne opatrenia. Ako ich vnímate?

Rešpektujem ich, nie je to pre nikoho jednoduché, frflanie nám v tejto situácii však nepomôže. Snažíme sa, ak je možnosť preto chodiť von s deťmi, čo vnímam ako pozitívum a práve riešime so žiakmi, ako by bolo možné vytvoriť vonku niečo ako externú učebňu, učebne. To je dôvod, prečo hľadáme financie aj cez projekty, verím, že sa nám to podarí a aj nás to niečo naučí.

V čom vidíte najväčší problém slovenského školstva?

Toto je veľmi obšírna otázka. Je to viac problémov, ktoré sa niekoľko rokov nabaľovali a vznikla z toho obrovská guľa, ktorú len tlačíme pred sebou. Oceňujem aktuálne snahu ministerstva, kde sa mnohí snažia tie problémy riešiť, no nemôžeme čakať, že to bude hneď. Čo ma však skôr najviac mrzí je stále naladenie verejnosti – rodičov, ktorí stále vnímajú učiteľov, školu ako nepriateľov a možno niekedy sa stačí opýtať a začať komunikovať zo všetkých strán s tými, ktorých sa to priamo týka. Stačí, ak niekto začne spomínať financie, už sú komentáre, za čo by to chceli tí učitelia a veď nič nerobia; no zároveň mnohí dodávajú, že by učiteľov nemohli robiť, lebo by deti preplieskali… Je zaujímavé, že okolo iných odvetví nie je toľko komentárov.

Keď práve neučíte, čomu sa najradšej venujte vo svojom voľnom čase?

Snažím sa venovať svojej rodine, lebo toho voľného času veľa nie je, ale to nie je sťažnosť, aj vďaka rodine mám možnosť sa venovať svojej práci, ktorá je pre mňa zároveň hobby.

Ak by ste za Ľubicu Bezekovú chceli zahlasovať, stačí, keď kliknite SEM!