Týždeň v rómskej osade: Žiarčanka (24) si trúfla, tu sú jej postrehy

Ema Herčková sa v podtatranskej osade Rakúsy ocitla ako dobrovoľníčka so saleziánmi (katolícka rehoľa – pozn. redakcie). Takúto netypickú dovolenku by vraj odporúčala vyhoreným manažérom z mesta.

Ako na toto rozhodnutie reagovalo tvoje okolie? Predpokladám, že sa našiel aj niekto kto ťa odhováral.
Tak to áno, skoro všetci (smiech). Hlavne blízki, ktorí sa báli, že sa mi tam niečo stane, chytím vši a podobne.

A chytila si?
Nie (s úsmevom).

Aké podmienky si tam mala zabezpečené? Kde si bývala, čo si jedla…
Veľmi dobré, je tam vybudované nové CVČ (Centrum voľného času – pozn. redakcie) , v ktorom sme spali a mali sme komfort, čistučko, sprchy, kuchynku a tak ďalej. Varili sme si sami. Niektorým sa podarilo dostať aj pozvanie k Rómom na čaj alebo jedlo do domácností, teda drevených chatrčiek. Mne sa to nepodarilo, ale muselo to byť dobrodružstvo, celkom som im to závidela.

Ako na teba reagovali samotní Rómovia? Je podľa teba pravda, že vždy lepšie príjmu Róma než neróma?
Už som počula veľa príbehov o tom, ako bielych – sociálnych pracovníkov a i., hnali palicami von z osady. My sme ale mali oveľa výhodnejšiu pozíciu. Už len preto, že sme tam neprišli s cieľom niekoho kontrolovať alebo niekomu niečo prikazovať. Prišli sme ponúknuť len priateľstvo. Aj vďaka tomu, že zopár táborov tam už bolo predošlé letá, no najmä vďaka prítomnosti kňaza medzi nami dobrovoľníkmi, nás osadníci prijali s nesmiernym nadšením. Oni autority veľmi nevedia uznávať, ale viera je pre nich posvätná, pred takýmito duchovnými vecami majú veľký rešpekt.

Ako tam vyzeral tvoj bežný deň?
Od rána do večera sme sa venovali deťom, robili sme pre ne rôzne činnosti, divadlo, hry… aj keď tie mnohé aktivity boli dosť chaotické, keďže tie deti sú proste temperamentné. Najlepšie boli prechádzky v lese, v tatranskej prírode. Deti poznali každý jeden hríb, každú bobuľu, každú rastlinu. No a večer sme ich pekne všetkých nahnali na omšu a oni, na počudovanie, nenamietali. Aj napriek tomu, že cez deň bol ich temperament nezvládnuteľný, počas omše všetci poslúchali. Aj keď niekedy po svojom. Pamätám si, že raz sa počas omše strhla taká mela, že začali spievať a tancovať okolo oltára. Ten temperament je proste nepopierateľný.

Samozrejme, že si vedela, kam ideš. Stretla si sa ale s niečím, čo bolo naozaj ťažké prekúsnuť?
Verím, že každý človek má v sebe dobro. Ale závislosti na alkohole a drogách, v prípade Rómov na toluéne, vyženú aj to posledné dobré. Priznám sa, tohto som sa pred návštevou osady veľmi bála a predstavovala som si rôzne hrôzostrašné scenáre. Ale bola som naozaj milo prekvapená – feťáci tam neboli žiadni a za bieleho dňa som nevidela dokonca ani opitých. Je však pravda, že deň keď sa vyplácali sociálne dávky, bol iný ako ostatné. Už s príchodom súmraku sa z osady ozývali hlučné oslavy.

Toto bola ale jediná rómska osada, ktorú si zatiaľ navštívila. Nie v každej to zrejme funguje rovnako…
Áno, bola som zatiaľ len v tejto osade. Ale ostatní mi potvrdili, že táto osada je jeden malý zázrak a v porovnaní s ostatnými problémovými osadami sa tam urobil kus práce. A to vďaka obetavej riaditeľke CVČ, mimochodom nerómke, ktorá Rómom zasvätila celý svoj život. Šikovne na rómsku problematiku reaguje aj obec – vybudovali im tam asfaltku a ústrednú vodnú nádrž, bez ktorej by ani nemali prístup k pitnej vode, nemali by sa kde osprchovať a podobne. Myslím, že takýto prístup je ten správny. Nemôžeme sa tváriť, že Rómovia neexistujú, keď si ich nebudeme všímať, neznamená to, že sa len tak vyparia do vzduchu.

V Žiari Pod Kortínou pred tromi mesiacmi zriadili občianske hliadky zostavené z Rómov. Tie majú byť akousi predĺženou rukou polície. Konflikty medzi Rómami teda riešia priamo ľudia z ich komunity. Čo povieš na takýto nástroj?
To je veľmi dobrý nápad. Pred svojimi vlastnými majú oveľa väčší rešpekt než pred cudzími, hlavne ak spomedzi nich vyberieme prirodzené autority. Zároveň si Rómovia veľmi vážia, keď im nerómovia veria, keď im zveria zodpovednosť a ponúknu prácu. Treba však pamätať na to, že je to pre nich niekedy náročné a ľahko zakopnú – zodpovednosť je pre nich nový pojem, ktorému sa v rodinách nenaučili.

Skús opísať svoj pocit v prvý deň strávený v osade a potom pocit v deň, keď si odchádzala. Šialená jazda od začiatku do konca (smiech). Už keď sme prichádzali na autách za nami všetci s krikom a spevom utekali. Zastali sme pred pódiom, na ktorom sa hralo a tancovalo. Vytiahli nás za ruky za nohy z auta a nepustili si oddýchnuť, kým sme si s nimi poriadne nazatancovali. Takto vyzeralo až do posledného dňa.

Sú osadníci iní než mestskí Rómovia?
Určite sú. Ľudia v osadách sú zomknutejší. Chodia od domu k domu, dvere majú všade dokorán otvorené, alebo žiadne dvere nemajú (smiech), v jednom dome si posedia so susedovcami v obývačke, od nich si zájdu k ďalším zobrať si niečo na zakúsnutie z chladničky. Dokonca Rómovia, ktorí zbohatli, napríklad na zárobkoch v Anglicku a pod., sa do osady vracajú – síce si tam stavajú veľké honosné domy, ale zostávajú medzi svojimi.

Je to klišé, ale čo ti tento pobyt dal?
Šla som tam unavená, s bolesťami hlavy. Potom sa ale spustil kolotoč, ktorý sa týždeň nezastavil. Ale neskutočne ma to nabilo energiou. Občas žartujem, že založím cestovnú agentúru – budem tam brávať vyhorených manažérov z Bratislavy na zážitkové zájazdy. Nech uvidia, čo je to ŽIVOT (smiech).

Foto: Archív E.Herčkovej