Tréner žiarskych detí Mihálik (29): Teší ma, že na ľad chcú aj dievčatá

Žiarsky hokej vstáva z popola. Brány hokejového štadióna boli zavreté desať rokov. Po jeho rekonštrukcii vznikol druholigový tím, ktorého hráči si hovoria indiáni, na ľad sa ale vrátili aj deti pod prezývkou šakalíci. Tie, ako aj samotný klub, musia začínať od piky. Aká je trénerská práca s tými najmenšími a či sú dnes deti naozaj také lenivé, sme sa pýtali jedného z trénerov žiarskych detí, Samuela Mihálika.

Ty sám si kedysi hrával na žiarskom ľade, však?

To už je dávno (smiech). Áno, tu som začínal. Preto sa veľmi teším, že hokej je späť v meste.

Aké staré deti trénuješ?

HP02, čo je hokejová prípravka nultý až druhý ročník na základnej škole a HP3 a HP4, teda tretiakov a štvrtákov. Pri nábore sa k nám prihlásilo aj niekoľko starších detí, ktoré majú svoju kategóriu – mladší žiaci. Plus sme otvorili školu korčuľovania, ale tomu sa venujú iní tréneri.

Takže kým nastúpi dieťa na tréningy, musí prejsť školou korčuľovania?

Pokiaľ sa dieťa vôbec nevie korčuľovať, začína v škole korčuľovania, kde sa zábavnou formou naučí základy. Potom sa podľa veku zaradí do jednotlivej kategórie hokejovej prípravky. Keď chce dať rodič dieťa na hokej, príde, na vrátnici dostane prihlášku, zistíme, čo z výstroje má a čo nie. Ideálne je, keď má aspoň korčule, prilbu a rukavice. To ako základ na začiatok stačí.

Ako vyzerajú tréningy hokejovej prípravky v porovnaní s tréningom mužov?

Samozrejme, že deti, ktoré prídu, sa nepostavia na ľad a nejdú hneď hrať hokej. Musia sa rozkorčuľovať, získať trochu istoty. Cvičenia robíme hravou formou, dieťa ani nevie, že práve driluje napríklad prihrávky, ono sa proste zabáva.

Ako vyzerá tréning školy korčuľovania s tými najmenšími?

Zo začiatku pred sebou napríklad tlačia stoličky. Získajú tak základ, postupne sa naučia pohybovať na ľade a čo je dôležité, zbavia sa strachu. Aby mohli prejsť k nejakému korčuľovaniu a dokonca hokeju, musia sa na ľade cítiť dobre a bezpečne.

A tí, ktorí už navštevujú hokejovú prípravku?

Tí už sa zoznamujú aj s techinkou, ale stále formou hry. Napríklad, keď chceme drilovať obratnosť a rovnováhu na ľade, spravím stanovište, kde sa najprv rozkorčuľujú a potom plnia disciplíny – robia slalom, podliezajú hokejku, hodia sa na brucho, preskakujú hokejky a pod. Takto idú v dvoch skupinách, ktoré sa pretekajú medzi sebou. Čiže je tam aj nejaké súperenie, bavia sa, navzájom sa povzbudujú.

Máš medzi zverencami aj dievčatá?

Áno, máme aj baby, ktoré proste prišli, že chcú byť hokejistky. Niektoré už predtým mali skúsenosť s krasokorčuľo­vaním. Ja vidím dievčatá na ľade rád. Dokonca aj na olympiáde sme mali svoje reprezentantky a v bráne bola naša odchovankyňa zo Žiaru Monika Kvaková. Verím, že uvidím nielen na žiarskom ľade v budúnosti viac dievčat a žien.

Dokážeš už v rannom štádiu rozoznať talent?

Ako všade, aj tu je to tak, že niektoré deti reagujú rýchlo, iným trvá osvojiť si veci dlhšie. Je to individuálne. Ale hneď na začiatku by som takéto súdy nerobil. Šancu treba dať každému a podľa mňa sa začne až v neskorších ročníkoch ukazovať, kto je menší a kto väčší talent. Myslím si, že talent nie je kľúčový, dôležitý je poctivý tréning, disciplína.

Z každej strany počúvame, že deťom sa dnes už nechce hýbať. Je to tak?

Pravdou je, že majú trochu iné destvo, ako bolo to naše. Ja som prišiel zo školy, hodil som tašku a bežal som rovno na dvor hrať futbal, hokejbal, naháňačku, no proste tri hodiny ma nebolo. Preto si myslím, že deti treba dať na šport. Vyplniť im čas, ktorý už dnešné deti samé od seba veľmi aktívne netrávia.

Stane sa dokonca aj, že dieťa má deväť – desať rokov a nevie bežať. Alebo mu poviem, nech urobí výskok znožmo a ono netuší, čo od neho chcem. Chýbajú im základy, ktoré boli pre nás úplne prirodzené. Ale nechcem byť len negatívny. Keď už naozaj chcú, veľmi rýchlo sa učia. Za tých pár týždňov sme dosiahli pekný progres.

Ty si bol od začiatku súčasťou náborových aktivít. Zdá sa ti, že je pre deti a rodičov hokej atraktívny? Bol tu po tomto športe dopyt?

Bol a je. Pravdou je, že cez leto sme zamakali, robili sme intenzívny nábor. A prinieslo to ovocie. S počtom detí sme nateraz spokojní, náborové aktivtity ale nekončia. Ešte si chceme prejsť spádové oblasti ako Kremnica, Banská Štiavnica a podobne.

Veríš, že zo šakalíkov, ktorí teraz u teba začínajú, raz vyrastú hráči zvučných mien?

To by som veľmi chcel. Posun vidieť už teraz. Napríklad tretiaci majú za sebou veľký progres. Boli sme na prvom turnaji vo Zvolene, kde boli decká, ktoré sú na ľade dva tri roky, my sme boli na ľade možno mesiac. To je priepastný rozdiel. S tým istým tímom sme sa potom stretli o tri týždne a už to bolo niečo úplne iné, podarilo sa nám dať aj gól. Práve toto je na tejto práci najkrajšie, vidieť tie pokroky.

Nenechajte si ujsť viac noviniek zo Žiaru a okolia a sledujte nás aj na Facebooku a Instagrame.