Talentovaná Žiarčanka Martina (23): Jej ilustrácie zdobia známu detskú knihu, potešili aj deti v Afrike!

Útlu knižôčku príbehov, známu pod názvom Pepánek nezdara, napísal Franta Župan pred viac než stovkou rokov. Minulý rok vyšla kniha aj v slovenčine. Z Pepánka nezdaru sa stal Huncút Jožinko a nezabudnuteľné príbehy ožili s veselými ilustráciami mladej Žiarčanky.

Komu patria tváre z obálky?

Dať podobu Huncútovi Jožinkovi bol pre Maťu debut. Ako sama tvrdí, ilustrovať knihu vždy túžila, k tejto príležitosti sa však dostala náhodou. ,,Oslovila ma kamarátka, ktorej mamina, pani Palkovičová, knižku prekladala. Ja som hneď súhlasila, lebo som po tom už dávnejšie túžila a dostať sa k takejto ponuke nie je ľahké," hovorí o výzve mladá študentka dejín umenia na univerzite v Olomouci.

Tváre hlavných hrdinov Jožinka a jeho bračeka Vojtíka na obálke knihy sa, nie náhodou, na niekoho nápadne podobajú. ,,Tváre detí na obálke naozaj patria dvom chlapcom, synovcom pani Palkovičovej. Ale vnútri knižky som sa im už tú podobu nesnažila dať, pretože by to jednak ani nebolo vidieť, ani na to nebol čas a okrem toho som to chcela viac detsky rozprávkové, než portrétne," vysvetľuje Martina.

S Jožinkom vstávala aj zaspávala

Na múzu vraj Martina čakať nemusela. ,,Normálne kreslím len vtedy, keď mám chuť. Pri tejto knižke som však mala chuť skoro každý deň, lebo som v tej dobe práve nemala väčšie starosti ako škola, práca a podobne. A navyše ma to veľmi bavilo. Takže som ráno vstala a pri raňajkách už špekulovala, čo by som ako nakreslila a večer, keď som zaspávala, som zasa myslela na to, ako by som to ešte mohla upraviť," spomína na ilustrovanie, na ktoré dostala čas dva mesiace.

Ukážky práce talentovanej Žiarčanky, nielen z knihy Huncút Jožinko, si pozrite v našej fotogalérii.

Prišli ďalšie ponuky

Záber tvorby mladej výtvarníčky pritom netvorí len kresba. ,,Rada šijem hračky. A celkovo, baví ma pracovať s hmotou, modelovať. Mám rada anilínové farby, akvarel. Je toho ešte veľmi veľa, čo chcem vyskúšať. Možností je nekonečno," hovorí s úsmevom.

Na otázku, či by sa ilustráciou chcela živiť, odpovedá zasnene. ,,Keď bude možnosť, určite by som rada. Momentálne mám ponúknuté nejaké ďalšie knižky, z toho jednu fantasy, čo je pre mňa veľká výzva a veľmi sa na to teším. Ako spôsob obživy by som si to teda vedela predstaviť, aj keď všetci ostatní to považujú za naivnosť. Bolo by krásne zarábať si normálne primerané peniaze prácou, ktorá človeka napĺňa a robí šťastným."

Jožinko v Afrike

Hoci slovenský Jožinko vyšiel len v minulom roku, stihol už precestovať úctyhodný kus sveta. Matine kresby vyčarili úsmev na tvárach aj deťom v Afrike. Prekvapením to bolo aj pre samotnú autorku ilustrácií.

,,To o tej Afrike som absolútne nevedela, proste mi len prišiel mail s fotkou. Niekto z okolia pána Zajíčka (vydavateľ – pozn. redakcie) pracuje na misiách v Afrike a rozhodli sa podporiť jeden projekt. Posielajú knižky do Afriky a učia detičky po slovensky. Takže spolu s ďalšími sa tam dostal aj Jožinko," hovorí skromne Martina.

Dnes by možno vyzeral inak

Aspoň to tvrdí Maťa o Jožinkovi, keď sa na vlastnú prácu pozerá s odstupom času. ,,Keby som knihu ilustrovala ešte raz, určite by som kopec vecí zmenila. Hlavne by som už viac vedela pracovať s grafickým tabletom, pretože to v tej knihe je môj prvý pokus. Možno by aj celá obálka vyzerala inak. To je tak, že aj keď som s niečím spokojná, čo nakreslím, čo je málokedy, za pár dní už v tom vidím len chyby a to, čo by sa dalo vylepšiť. Nie je to prehnaná sebakritika, len reflexia ktorá posúva človeka ďalej. Ale beriem to tak, že som sa to snažila vytvoriť čo najlepšie, ako som v tom čase bola schopná," dodáva Martina na záver.

Titulná foto: archív D.Zajíčka Foto v galérii: súkromný archív M.Pastorekovej