Pltníci na Hrone? Žiadna turistická atrakcia, ale tvrdá drina!

Splavovanie pltí dolu Hronom bol ekonomický spôsob dopravy najrôznejších nákladov (surovín a výrobkov), populárne boli mlynské kamene, prevahu v prepravovaných materiáloch však tvorilo drevo. Pltníctvo zaniklo niekedy v prvej polovici 20. storočia, pravdepodobne rozšírením železnice a vybudovaním ciest. Skončila sa ďalšia etapa v profesnom vývoji ľudí z nášho regiónu.

Plte prešli po Hrone aj za dva a pol dňa

Pltníčenie nebolo z nášho súčasného pohľadu rekreácia (splavovanie Hronu), ale drina a veľmi zodpovedná práca. Treba povedať, že aj nebezpečná. Plte sa začali splavovať zavčasu na jar, keď sa na kopcoch Horehronia topil sneh. Voda bola studená a musel jej byť dostatok, no splavovalo sa aj v iných obdobiach po dažďoch, najmä keď boli brehy Hrona plné vody, často aj v neskorú jeseň. Vždy však bolo rozhodujúce, či po celom úseku Hrona bolo dosť vody. Cesta väčšinou trvala štyri – päť dni, i viac, ale stalo sa, že na cieľové miesto odovzdávky (obyčajne v miestach pri Dunaji) plte prišli za dva a pol dňa. To však bol rekord a nevšedná udalosť. Pritom vyčerpanosť chlapov bola mimoriadna.

Keď pálenka z Hrona ešte razila

Pri všetkej drine však boli na plťovke aj veselé príhody: Otec Mila Koštu z Lovče, ktorého spomienky tu predkladám, s úsmevom spomínal na príhodu, ktorá sa stala na ním splavovanej plti po Hrone niekde od Brezna do Kamenína. Pltníci si medzi stravou v batohu (hatyžáku) viezli na „potúženie“ aj prochotskú pálenku – ražovicu. Keď však vtedy otec fľašu s pálenkou vyberal, tá sa mu vyšmykla z ruky, spadla na brvná a fľaša sa rozbila.

Keď to uvidel zadník Lauko, zvalil sa bruchom na zadnú časť plte a začal piť z Hrona. Keď sa postavil, zakašľal, „spak“ ruky (opakom) si utrel ústa a zakričal: „Ešte razila!“ Nuž, vtedy sa mohli bez obáv aj z Hrona vody napiť a ražovica bola vždy v tomto kraji vysoko cenená.

Na Horehronie sa vyviezli perzónkou

Pán Košta starší si vo svojom zápisníku (tento sa zachoval spolu s pltiarským Preukazom) poznačil, že koncom mesiaca marca v roku 1924, boli veľké dažde. Hron bol vyliaty a lúky zaplavené vodou, takže aj „pltnica”, alebo „ pltiarka“ sa začala skoro na jar, keď voda bola ešte veľmi studená. Už ako remeslo ovládajúci 21 ročný predník aj s ostatnými Lovčanmi, vtedy využili dostatok vody a začali splavovať plte. Na Horehronie (Banská Bystrica, Brezno) sa vždy vyviezli „perzónkou“, teda osobným vlakom.

Nebezpečný úsek pri Beňadiku

Keď bol dobrý rok, hlavne čo sa vody týka, teda napríklad ten spomínaný 1924, otočili plte z Horehronia napríklad do Hronskej Kamenice osem razy. Urobiť za rok osem splavení s plným nákladom nebolo ozaj jednoduché. To však bol rekord a nevšedná udalosť. Pritom vyčerpanosť pltníkov bola mimoriadna. Občas sa stávali aj nehody, a to najmä vtedy, keď bola rýchla voda. Na Hrone bolo najmenej sedem nebezpečných miest, pred ktorými mali pltníci veľký rešpekt. Známa bola najmä beňadická skala (samozrejme, pri Hronskom Beňadiku). Každý poznal tieto nebezpečné miesta Hrona a už ďaleko pred nimi, podľa toku vody a situácie si povedali, ako budú s plťou cez toto miesto prechádzať. Vždy sa to nepodarilo a došlo aj k tomu najhoršiemu, že plť rozbili.

Náklad museli pozbierať a plť opraviť

Niekoľko pltí však išlo obyčajne spolu za sebou aj preto, že ak bude treba, tak si navzájom pomôžu. Potom aj menej skúsený videl ako ide plť pred ním a podľa toho riadil svoju. Ak niekto plť rozbil, okrem toho že sa okúpal v studenej vode, musel chytať plávajúce brvná a na niektorom mieste plť znova „zbiť”. Potom sa pri ohni usušiť a dohnať ostatných. Často z rozbitej plte brvná pochytali ostatní pltníci aj niekoľko kilometrov od miesta, kde sa rozbila. Silná pltnícka základňa bola aj v Hronskom Svätom Kríži.

Ilustračné foto.