Ožíva príbeh slávnej kremnickej rodiny: Kto boli Atkáryovci? UNIKÁTNE FOTO

Zdroj: rodinný archív

Meno Atkáry je v Kremnici veľmi dobre známe. Príbeh slávnej rodiny teraz ožíva. Podnikateľ Martin Varhaňovský plánuje v medzibrání otvorenie prevádzky na výrobu kremnických krumplov. Práve originálna cukrovinka Aktáryovcov preslávila aj ďaleko za hranicami historického mestečka. Pri pátraní po recepte ale lokálpatriot natrafil aj na zaujímavé osudy rodiny, o ktorých mnohí Kremničania netušia.

Rodina opradená tajomstvom

Martinove pátranie začalo zháňaním originálneho Atkáryho receptu. Pri prehrabávaní sa archívmi sa mu ale začal odkrývať celý príbeh kremnického rodu.

,,Vždy, keď som sa pýtal na kermnické krumple, ľudia tvrdili – jasné, Atkáryho krumple! Ukázalo sa, že ľudia si mysleli, že Atkáry bol jeden. Začal som zháňať staré fotografie, pátrať. Prekvapením bolo, že Atkáry nebol jeden, boli to dvaja bratia," vysvetľuje podnikateľ a nadšenec pre kremnickú históriu.

Atkáryho synovia Eugen a Elemír podnikali v odlišných oblastiach. Eugena poznali Kremničania ako majiteľa benzínky a prvej taxislužby. Elemír, ktorý zomrel ako starý mládenec, bol vychýrený cukrár.

Bedeker z roku 1915

Martinovi sa pri jeho bádaní dostali do rúk noviny z roku 1937, v ktorých bola uverejnená reklama na Atkáryho cukráreň. ,,To sa mi nezdalo, Elemír mal vtedy niečo cez dvadsať rokov, mohol už mať cukráreň?," pýtal sa Martin sám seba a začal zháňať ďalšie informácie.Zistil, že slávna cukráreň je ešte staršia:

,,Zakladateľom cukrárne nebol Elemír, ale ešte jeho otec, Alois Atkáry. Túto informáciu som našiel v prvom bedekeri z roku 1915, kde sa písalo o podnikoch ako Hotel Jeleň a podobne, a už tam bola Atkáryho cukráreň spomenutá."

Originálny zákusok tak rozpovedal príbeh slávnej rodiny, nie však celý. Martinovi sa nepodarilo zistiť, či bol autorom receptu Elemír, alebo ešte jeho otec Alois. Každopádne, aj napriek tomu že slávna cukráreň v meste nestojí už desaťročia, krumplu zostali Kremničania verní a s malými obmenami ho pripravujú v mnohých domácnostiach.

Pohroma za pohromou

V rámci odkrývania minulosti kremnickej rodiny sa Martin stretol aj so vzdialenou príbuznou Atkáryovcov. Dozvedel sa tak aj smutnú časť príbehu, ktorú v archívoch nanájdeme. Úspešná a podnikavá rodina mala tak trochu smolu a historické udalosti ju niekedy poriadne vyfackovali.

Alois Atkáry kúpil dom č. 78 na vtedajšom Tyršovom námestí (dnešné Námestie SNP) od istých Schnabelovcov v roku 1911. Už v tom roku mal predstavu, že by dom zrekonštruoval a nechal si urobiť plány. V roku 1914 tieto plány mierne zmenil a už zakladal cukráreň.

,,Tvrdo pracoval a šetril peniaze, aby si svoje plány splnil, no prichádzala pohroma za pohromou. Najskôr to bola I. svetová vojna, neskôr svetová hospodárska kríza, pokračovalo to II. svetovou vojnou a aby toho nebolo málo, komunisti začali v roku 1948 znárodňovať majetky. Definitívnu bodku ich rodinným snom dal rok 1950, kedy 1.augusta museli „dobrovoľne“ odovzdať svoju cukrársku živnosť a cukráreň sa zaradila do spoločného komunálneho podniku," vymenúva Martin. Poslednú smolu už zažíval len syn Elemír, pretože otec Alois zomrel v roku v roku 1941.

,,V tom čase došlo aj k peňažnej reforme, a tak v smútku o nesplnenom sne hádzal Elemír všetky našetrené peniaze do kuchynského šporáka. Boli to totiž už len bezcenné papiere…," hovorí Maťo o smutnom osude starého mládenca Elemíra Atkáryho.

Mnohí Kremničania si ešte pamätajú Elemírovu výrobňu, kde síce cukrovinky vznikali, no nosili sa do cukrárne komunálneho podniku na Dolnej ulici.

Spustnutý hrob bude zrenovovaný

Martina pátranie po Atkáryovskej histórii úplne pohltilo. V jeho začiatkoch, keď ešte nepoznal ani dátumy narodenia aktérov príbehov, navštívil aj Atkáryho hrob na kremnickom cintoríne. Keď videl, v akom je stave, bolo rozhodnuté.

,,Na tom cintoríne som zistil, že už roky nie zaplatené za hrobové miesto a hrob je v dezolátnom stave, tak som si to zobral za svoje, doplatil, čo bolo treba, a hrob ideme opraviť. Aby sme tu len nerozprávali a nezneužívali Atkáryho meno, ale sa aj postarali a vzdali úctu," hovorí.

Ako zdôrazňuje Martin, pátrať síce začal na vlastnú päsť, sám by to ale určite nezvládol. ,,Rád by som sa poďakoval za neskutočnú pomoc pri hľadaní informácií Danielovi Haas Kianičkovi a pani Valike Solčániovej, vedúcej Štátneho archívu, pracovisko Kremnica. Patrí im veľké ďakujem, lebo našli veci, o ktorých som ani nesníval. Vďaka nim mám aj dokumenty, ktoré budú súčasťou výrobne kremnických krumplov," uzatvára Varhaňovský.

Kremnica okrem toho Atkáryovského ukrýva obrovskú spleť ďalších príbehov. Ak vás zaujíma história kráľovského mestečka, pozrite si malý dokument s archívnymi zábermi ↓,