Obľúbený matikár Ján Adámik (62): Dnešná mládež nie je skazená, len ju netreba stále poučovať!

Matematiku učíte už takmer štyridsať rokov, prečo ste si vybrali práve tento predmet?
Áno, učím od roku 1976. Začínal som v Kremnici, od roku 1985 som v Žiari. Mňa matematika odjakživa veľmi bavila, dá sa povedať, že to bolo jediné v čom som bol lepší než ostatní (smiech). A čo sa týka toho že som sa rozhodol byť učiteľom, vždy som rád vysvetľoval, ešte ako študent som vysvetľoval látku aj spolužiakom, a okrem toho mám rád mladých ľudí.

Zostalo vaše povolanie v rodine?
Nie, syn je chirurg v Martine, dcéra robí personalistku v jednej firme.

Nie je vám to ľúto?
Určite by som bol rád keby šli tiež touto cestou, ale také niečo sa predsa nedá prikázať. Som na nich pyšný a som rád že robia to čo robia. Nútiť deti plniť predstavy rodičov nie je správna cesta. Lekár, ktorý šiel na medicínu lebo to chceli rodičia, nikdy nebude dobrý lekár. Rovnako je to s každou inou prácou. Deti musíte podporiť v tom čo chcú samy.

Počas svojej dlhoročnej praxe vám prešlo cez ruky viac generácií študentov. Aký máte pohľad na presvedčenie, že je dnešná mládež horšia než bývala?
Často počúvam, že mládež je každou generáciou horšia, ale vôbec to nie je pravda. Záleží na tom, aké vstupy im človek dáva, také sú potom aj výstupy. Ja mám skôr takú skúsenosť, že dnešná mládež je veľmi inteligentná a seriózna. Každá generácia má predsa aj lepších, aj horších… Tak to bude vždy. Špecifikom tejto generácie je to, že ich nemôžete mentorovať, poučovať. To neznášajú, a tomu sa treba prispôsobiť. Funguje ale, keď im idete príkladom. Majú radi veselosť a človek si u nich nezíska rešpekt keď je veľmi vážny. Tiež majú úžasnú schopnosť pozorovať iných.

Ako sa prejavuje to, že majú schopnosť pozorovať iných?
Človek príde do školy, pozdraví upratovačky, vrátnikov, usmieva sa. Niektorí ľudia ale idú priamo a všímajú si iba rovnako alebo vyššie postavených. Aj toto študenti vnímajú. Sú skvelí pozorovatelia, niekedy žiaľ absentuje schopnosť pozorovať samých seba, na to sme ale tu, aby sme ich aj toto naučili.

Pociťujete, že študentov ovplyvnila dnešná IT doba?
Áno, a najmä pozitívne. Dnešná mládež je v mnohom chytrejšia než napríklad pred dvadsiatimi rokmi. Počítačová technika ich posúva, majú úplne iné myslenie než generácie pred nimi. Majú prístup k obrovskému množstvu informácií. Nevýhodou pre nich niekedy je, že ich dokážu ľahko získať, ale menej efektívne s nimi pracovať.

Dávate druhé šance?
Áno, treba vedieť aj odpúšťať. Keby som to nerobil mal by som veľa nepriateľov a naopak prišiel o veľa priateľstiev. Boli prípady, keď som sa napríklad so študentom nepohodol hneď na začiatku roka, dal som mu však najavo že sa to môže zmeniť a potom sme spolu vychádzali veľmi dobre. Niekto občas zaspí, niekomu sa niečo nepodarí. To sú veci, ktoré si študenti musia odpykať, neznamená to však že to má ovplyvniť všetko čo bude potom. Každý človek urobí chybu, ale tá chyba sa s ním nemá viezť.

Čo hovoríte na trend, že je nutnosť mať vysokú školu?
My to dnes tak jednostranne posúvame – vysoká škola, vysoká škola. Niekto nevyniká v matematike, ale napríklad v angličtine alebo niečom inom. A niekto nie je v škole dobrý v ničom, ale bude z neho skvelý futbalista. Takto sa na to aj treba pozerať. Učil som aj žiačku ktorá mala sedem štvoriek a teraz je vynikajúca zdravotná sestra. Nemusí mať každý vysokú školu. Treba si vážiť všetkých ľudí a každú prácu, ktorá je zmysluplná.

Čo si ako matematikár myslíte o boome študovať humanitné vedy?
Dnes je vyslovene potreba, aby bolo viac technickej inteligencie, matematiky, tiež treba dobrých ekonómov, treba robiť daňové priznania, účtovníctvo… Humanitné smery sú taký úlet dnešnej doby. Študenti si často myslia že je ľahšie sa na humanitné vedy dostať. Každé štúdium je ale rovnako náročné, keď ho chce človek zvládnuť dobre. Ja si ale myslím že tú potrebu, aby mala spoločnosť aj ľudí s matematickým, technickým vzdelaním si ľudia časom uvedomia. Ten trend sa zase obráti.

Stáva sa vám, že vás bývalí študenti na ulici zastavujú?
To sa mi stáva, ale musím sa priznať, že ich nie vždy spoznávam. Človek si pamätá toho 18-ročného študenta, ale ľudia o dvadsať rokov vyzerajú inak. Dievčatá spoznávam ťažšie, bývajú inak upravené, chlapcov skôr. Ale ani tých niekedy nie, po pár rokoch naberú kilá a strácajú vlasy, to už je tak (úsmev). A vôbec, tváre si ja až tak dobre nepamätám, skôr mi utkvie hlas alebo výraz v očiach. Ale vždy som rád, keď sa mi prihovoria.

Čo by ste poradili svojím len teraz začínajúcim kolegom?
Keď som začínal ja, myslel som si, že len prísny učiteľ je dobrý učiteľ. Za hodinu som stihol vyskúšať aj všetkých a nekompromisne som rozdával päťky. Moji študenti sa pred hodinou triasli. Potom, keď som si robil doktorát, priniesli mi kvety a podporili ma, aj keď som ho na prvý raz nespravil. Vtedy som zmenil postoj. Nie že by som nebol prísny a dával známky zadarmo, ale snažil som sa byť ľudský, a tiež priniesť na hodiny trochu humoru. Na to ale učiteľ musí prísť sám. Každému mladému učiteľovi bude chvíľu trvať, kým si nájde tú svoju cestu. Ale vytváranie autority nasilu tou cestou nie je.