Moderátorka, herečka z nášho regiónu Táňa Šúrová (25): Najťažšie sú pre mňa erotické scény!
Pamätáte si Táňu zo žiarskej televízie? Odvtedy si už zahrala v televíznom seriáli aj vo filme Legenda o lietajúcom Cypriánovi. Dnes jej hlas počúvame z rádia pri rannej káve. Aké bolo točenie veľkofilmu a akú úlohu zohral v jej živote Robo Mikla? Čítajte...
Pochádzaš z nášho regiónu. Kde si sa narodila, prežila detstvo, akú máš spojitosť zo Žiarom a čo máš na tomto regióne najradšej?
Vybrala som si ľahko pamätateľný dátum 12.12. a narodila sa na Novej Bani. Detstvo som prežila v Hodruši-Hámroch a neskôr v Žarnovici. Do Žiaru – keďže je to kúsok, som chodievala so sesternicou na zábavy a nakupovať do PRIORU Neskôr som v Žiari aj chvíľu bývala s už bývalým priateľom a pracovala som v žiarskej televízii ako moderátorka. Hory a jazerá. To je to čo mám na Pohroní najradšej. Samozrejme, takmer všade na Slovensku máme krásnu prírodu, ale tie domáce kopce sú akési iné. Také. Moje.
Profesnú dráhu si odštartovala aj v žiarskej televízii, aké spomienky máš na tieto začiatky?
V Žiarskej a aj Žarnovickej. Ale je pravda, že v Žiarskej som mala, vzhľadom na program a možnosti televízie, viac priestoru. Bolo to niečo nové. Dovtedy ma bolo iba počuť z rádia a zrazu som bola aj na obraze. Musela som si dávať pozor ako sa pri rozprávaní tvárim, ako vyzerám. Prvý krát sa mi niekto postaral o make-up, vlasy, oblečenie. Veľmi som sa tešila na každé ďalšie stretnutie s kamerou.
Študovala si ale politológiu, hoci pôsobíš v úplne inom odvetví. Skúšala si sa niekedy hlásiť aj na herectvo?
Keď som začala študovať politológiu, mala som za sebou štúdium na konzervatóriu v Topoľčanoch, hudobno-dramatický odbor, teda herectvo. Po roku na politológii som si dala prihlášku na VŠMU, rok nato opäť, ale ani raz ma neprijali. Ešte na konzervatóriu som si hovorila, že nikdy nebudem moderátorka. Ja budem herečka. Potom ma prijali do topoľčianskeho rádia YES, žiarskej a žarnovickej TV a neprijali na Vysokú školu múzických umení. Asi mi tým chcelo niečo naznačiť, aby som prehodnotila svoje preferencie. Tak som prehodnotila. Viac moderujem, ako hrám. K herectvu som sa dostala vďaka žarnovickej ZUŠ-ke a Robovi Miklovi, ktorý u nás vtedy učil. Páčil sa mi, tak som začala chodiť na jeho hodiny. A potom sa mi zapáčilo aj samotné herectvo. Moderovať som začala počas štúdia na konzervatóriu, ako sa to občas stáva, úplnou náhodou. Raz jeden spolužiak, ktorý si stále vymýšľal rôzne kvetnaté príbehy prišiel do triedy a povedal že v Topoľčanoch bude regionálne rádio a hľadajú moderátorov. Už len samotná kombinácia slov „topoľčianske rádio“ znela absurde, ešte z jeho úst. Ale ono naozaj vzniklo, naozaj hľadali moderátorov a ja som veľmi veľmi vďačná, že som vtedy spolužiakovi uverila a išla na konkurz.
Asi najviac rezonujúci úspech – Legenda o lietajúcom Cypriáovi. Ako si na filme spolupracovala (ak sa nemýlim, asistovala si aj v réžii) a čo si si v ňom zahrala?
Tesne pred koncom 4 ročníka prišla na konzervatórium do Topoľčian režisérka Marianna Čengel-Solčanská aj s asistentom réžie a producentom hľadať postavu do filmu. Tú postavu ktorú hľadali som nakoniec nedostala, ale zahrala som si a okrem toho som sa zahľadela do asistenta réžie. Ten bol mojím partnerom 5 rokov. Takže som mu na filmovačke neskôr pomáhala, ako jeho asistentka. Venovala som sa hercom, skúšala ich texty, dohliadala na to aby boli včas v maskérni, kostymérni, na placi, aby mali komfort, pohodlie a hlavne pohodu. Zahrala som si malinkú ženskú postavu bez mena, ktorá sedí na lúke a dojčí dieťa. Taký krátky výjav počas ktorého sa stretnem s hlavným hrdinom. Bola to moja prvá filmovačka, tú krátku scénu, ktorá vo filme trvala možno minútu – sme točili celý deň. Točili sme aj ako som rodila a mních Cyprián mi vtedy pomohol prežiť, ale tento obraz sa do konečného zostrihu filmu nedostal. Počas natáčania som si zamilovala filmovú tvorbu, to všetko okolo vzniku filmu či seriálu. Teraz keď pozerám film alebo seriál, vidím ako to vyzerá okolo danej scény a často sa prichytím ako premýšľam: Ako túto scénu mohli natočiť? A viac ako na dej sa sústredím na to ako a kade ide kamera, čo asi musel herec cítiť keď to takto zahral, aká mu povedzme musela byť zima alebo naopak teplo, alebo premýšľam nad tým, na koľko krát musel danú scénu opakovať…
A čo seriál Dedičstvo? V tomto projekte hrali aj bežní ľudia. Aká je spolupráca s profíkmi a aká s nehercami?
Spolupráca s profíkmi, alebo teda skúsenými hercami, je možno trochu rýchlejšia. Vedia odkiaľ na nich svieti svetlo, kam sa majú postaviť tak aby nemali tieň. Ktorá kamera ich sníma. /Niekedy to totiž reálne vyzerá že stojím úplne mimo a pozerám sa čudne bokom, ale keď to sníma kamera, tak to vyzerá presne tak ako to režisér chce mať. A to obyčajne ľudia, ktorí pred kamerou nestáli, nevedia/ „Profíci“ si pamätajú pripomienky, ktoré im dáva režisér, dokážu na mieste tvoriť a prípadne dovymýšľať text. Dedičstvo sme točili 5 mesiacov, počas ktorých som sa veľmi veľa naučila, ale stále si ešte niesom v niektorých vyššie uvedených veciach istá. Nechcem povedať, že by sa s nehercami točilo zle, len trochu dlhšie. Výhodou neostrieľaných hercov je, že viac vydržia, sú prístupnejší a obyčajne nemajú žiadne „maniere“.
Teraz pôsobíš v rádiu Jemné Melódie. Napĺňa ťa táto práca? Nie je v tebe kus takého hereckého exhibicionizmu, kvôli ktorému ti chýba kamera?
Práca v rannej show ma napĺňa. Je to to čo som odjakživa chcela robiť. Byť s ľuďmi v tú najdôležitejšiu časť dňa – lebo väčšinou ráno nám robí deň. Keď už vtedy môžem niekoho rozosmiať, prípadne upokojiť, tak ma to napĺňa. Nechcem aby to znelo ako klišé, ale je to tak. Samozrejme, že je vo mne kus hereckého exhibicionizmu, veď ho často aj dávam von. Cez éter je to ešte o to ťažšie – ak chcete niečo zahrať, musíte to dať do hlasu a ja sa snažím o to, aby to vysielanie malo aj taký hrano-zábavný charakter. Snažíme sa spolu s kolegom Lukášom Pinčekom. Je však pravda, že by sa mi páčilo byť aj na obraze. Teda aj mikrofón a slúchadlá, ale aj kamera.
Skúseností s prácou v médiách a pred kamerou už máš viac. Môžeš porovnať, čo bolo z toho, čím si si zatiaľ profesne prešla, najťažšie? K čomu by si sa vrátila a na čo by si radšej zabudla?
Emotívne najťažšie bolo hrať erotický vzťah s niekým cudzím. Teda tzv. posteľné scény. Na placi som sa tvárila, že nič, ale doma to potom prišlo. Taká čudná výčitka. Teraz mám konkrétne na mysli scény z Dedičstva s futbalistom Ronaldom. Ale dá sa s tým bojovať a myslím, že som prišla na to ako. Takže pokojne by som sa k takým scénam vrátila. Len asi za prísnejšie stanovených podmienok. A iný honorár :)
Čo ďalej? Aké ambície máš do blízkej alebo aj vzdialenejšej budúcnosti?
Tak ako som už načrtla vyššie, rada by som to moderovanie posunula aj na obraz. Pracujem teraz pre TV Pezinok, opäť regionálna televízia, milá, malá s príjemným kolektívom. Ale chcela by som časom pôsobiť aj vo väčšej televízii. Nuž a samozrejme, nebránila by som sa ani nijakej hereckej ponuke.
Fotky z natáčaní aj z Táninho súkromného archívu si pozrite v našej fotogalérii.
Titulná foto: Daniela K. Photography
