Kunešovčan Ján Marcinek (27): Herectvo je krásna profesia, ale je to zaberák, FOTO

Foto: Peter Zbončák / Zdroj: DJGT

Hrá na doskách Divadla Jozefa Gregora Tajovského (DJGT). Jeho život funguje na trase Zvolen – Kunešov. Absolvent banskobystrickej Akadémie umení je odchovancom kremnickej ZUŠ-ky a ako sám hovorí, stále je hrdým Kunešovčanom. S Jánom Marcinekom o tom, ako chutí herecký chlebíček, ale aj o tom, že v dedinke v Kremnických vrchoch sú všetci jedna veľká rodina…

Ako si sa dostal k divadlu?
Divadlo ma bavilo od detstva. Vždy keď bola príležitosť ísť do divadiel zo základnej školy, alebo neskôr z gymnázia, tak som sa zúčastnil. Navštevoval som ZUŠ J. L. Bellu v Kremnici v hudobnom odbore – akordeón. Pred prijímačkami na vysokú školu som na sem chodil na prípravu do dramatického odboru s pánom Luptovským, spev ma učila pani Hajabáčová. Neskôr, počas štúdia na vysokej škole, som sa na kremnickú ZUŠ-ku vrátil, aby som sa opäť trošku povenoval spevu. Tiež som sa som sa aktívne zúčastňoval aj speváckej prehliadky detí – Kremnický čvirik. Najskôr ako spevák, neskôr ako moderátor. Aj to malo určite dopad na to, že som sa vybral umeleckým smerom.

Máš okrem zvolenských dosiek rozbehnuté aj niečo iné?
Do DJGT som sa dostal ešte počas štúdia na vysokej škole, najskôr ako hosť do muzikálu Prekliaty básnik. Predtým, v divadelnej sezóne 2012/2013, som pôsobil osem mesiacov v Spišskom divadle v Spišskej Novej Vsi. Venujem sa aj detskému divadlu Clipperton z Banskej Bystrice a mal som možnosť sa sem-tam objaviť v nedávnom seriáli TV JOJ – ZOO. Každý rok sa zúčastňujem aj semináru Píšeš? Píšem!, ktorý sa uskutočňuje v srbskej Vojvodine v Pivnici, kde svoje poznatky nielen z herectva odovzdávame ochotníckym hercom prostredníctvom rôznych dielní.

Koľkých rolí si sa už vo Zvolene zhostil celkom? Počítaš to?
Presný počet z hlavy neviem, lebo v niektorých inscenáciách som zosobňoval aj viac postáv. Určite viem povedať, že je to vyše desať postáv, pretože som bol nedávno obsadený počas môjho pôsobenia v DJGT už v desiatej inscenácii (Denník Anny Frankovej). Napríklad v najnovšej rozprávke Smelý Zajko som obsadený v štyroch postavách.

Máš nejakú rolu – srdcovku?
Práve inscenácia Denník Anny Frankovej sa stala mojou najnovšou srdcovkou. Téma holokaustu je veľmi podstatná, hlavne pre mladšie ročníky, aby vedeli, čo to vlastne bolo, a aby si uvedomili, že sa to už nesmie opakovať. Netvrdím, že je to jediná inscenácia, ktorú milujem, skôr by som povedal, že viac inklinujem k tzv. didaktickým inscenáciám (Na konci…, Divadlo v kocke), lebo ma teší, keď si mladší divák v tejto dobe odnesie so sebou aspoň nejaké vedomosti. Vďačné sú aj rozprávky, lebo radosť v očiach detí je na nezaplatenie. Komédie ma zas tešia preto, že dospelí ľudia sa uvoľnia a zasmejú popri svojich starostiach v tejto uponáhľanej dobe.

A vysnívaná divadelná úloha?
To asi nemám… Som vďačný za každú postavu, ktorú mám možnosť zosobniť, pretože, ako nám na vysokej škole vravievali, neexistujú veľké a malé postavy, ale veľkí a malí herci. Ale inscenáciu by sme našli, rád by som si zahral v Kým kohút nezaspieva od Ivana Bukovčana.

Takže keby si si mal vybrať povolanie ešte raz, volil by si rovnako…
Herectvo je nádherná profesia, hoci náročná po časovej a niekedy aj psychickej stránke.

Keď mám zlý deň, alebo ma bolí zub, mal by som na javisku podať taký výkon, ako keby sa nič nestalo. Našťastie, javisko je liečebňa. Vtedy zabudnem na všetky starosti, mrzutosti.

Herectvo je profesia daná tam zhora. Je skutočne nádherná, pretože sa snažíte prostredníctvom divadla odovzdať divákovi posolstvo. Posolstvo, ktoré má výpovednú hodnotu. Byť v tvorivom tíme rodinného typu, stáť na doskách divadla, vytvárať umenie pre druhého človeka a milovať ho v sebe – to sú isté medzníky v profesionálnom živote, ktoré by mali byť pre herca vzácne. A za to ja ďakujem.

Divák vidí len výsledok – inscenáciu. Ale tej asi predchádza veľký kus práce. Ako vyzerá bežný deň divadelného herca?
Keďže máme nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, sú dni, kedy sme v práci niekedy aj celý deň, keď sú tzv. dvojfázovky, teda dve skúšky za deň. Toto obdobie väčšinou trvá šesť týždňov. Plán predstavení a skúšok dostávame dopredu, aby sme vedeli, ako máme svoj pracovný čas rozvrhnutý. Mesačný program vieme vďaka našej „prevádzkarke“ Gabike Valentínyovej niekedy už aj dva mesiace dopredu. V divadle sme vždy hodinu pred predstavením, čaká nás príprava, kontrola rekvizít, obliekanie sa do kostýmov, prespievanie, korepetície, líčenie. Tu pozdravujem skvelú maskérku a vlásenkárku Danku, ktorá mi nakázala ju pozdraviť prostredníctvom tohto rozhovoru (smiech). Keď skúšame novú inscenáciu, sme v divadle podľa potreby režiséra. V škole nám ročníkový vedúci, doc. Přeučil, hovorieval: ,,Herec únavu nezná, je k dispozici 24 hodín denne." Takže sa tým snažím aj riadiť.

Ako dlho sa herec pri novej inscenácii pasuje s textom?
Skúšobné obdobie inscenácie začíname tzv. ideovkou, teda otváracou skúškou, ktorú zahajuje riaditeľka DJGT Ing. Jana Raffajová, umelecký šéf Mgr. art. Ján Halupka a režisér inscenácie. Následne týždeň čítame text. Počas celého procesu je prítomný aj dramaturg, buď Mgr. art. Uršuľa Turčanová alebo Mgr. art. Ján Halupka, ktorí po dohode s režisérom text upravujú.

Môže do toho zasiahnuť aj herec, prispôsobiť si text?
Samozrejme, počas čítačiek, keď aj my navrhneme nejakú zmysluplnú úpravu, je prijatá. Niekedy sú aj mierne úpravy textu počas skúšania inscenácie v priestore. Po premiére by sa už nemalo zasahovať do textu. Občas sa stane, keďže sme aj my len ľudia, že si nevieme na text spomenúť, vtedy nám pomáha šepkárka. A keď ani ju nezačujeme, nastupuje improvizácia…

Vytiahni nejaký trapas so zabudnutým textom :)
Hrali sme Divadlo v kocke, tam mi takto vypadol text. Bolo to síce na 15 sekúnd, ale pre mňa to vtedy bolo ako 30 minút. Pamätám si na to, ako kolegyňa Báška na mňa pozerala, ja na ňu, potom mi rukami-nohami a prehnanou artikuláciou (lebo ani jej nenapadol ten text) pripomenula prvé písmeno – A. Znelo to teda takto: ááááááááááááá¬á­áááááááááááá¬á­áááááááááááá¬á­áá.

Stalo sa ti už, že si nejakú vtipnú situáciu na javisku naozaj neustál?
Áno, nedávno. Pri inscenácii Denník Anny Frankovej. Síce je to veľmi vážna hra, ale v tej situácii som sa musel otočiť chrbtom k divákovi a zasmiať. Kolegyňa tam od zlosti hodila o zem vešiak, ten sa odrazil, preletel pol metra a ostal mi visieť na svetri, ktorý som mal na sebe. Ale takým štýlom, akoby ten sveter vytiahli už zavesený zo skrine. To som fakt neustál (smiech).

Spomínal si že hráš na akordeón. Ako si na tom so spevom?
No, niekto vie spievať, ja sa snažím spievať. Ale čo nie je, môže byť. Mladší kolega Paľo, herec aj hudobník, keď máme v inscenácii spievať, sa so mnou chvíľu potrápi a ide to. Tou chvíľou myslím celé skúšobné obdobie (smiech).

S kolegami spolu trávite dosť veľa času. Nemávate v kolektíve konflikty alebo ponorkovú chorobu? V každom pracovnom kolektíve sú občas nejaké nezhody. Tak je to aj u nás. Ale našťastie mám dobrých kolegov. Keď som prišiel do divadla, neváhali a zasvätili ma do diania. Dostávam konštruktívnu kritiku, ktorá ma len a len posúva. A keď príde nejaký problém, som zástanca toho, aby sme si ho vyrozprávali a život ide ďalej. Jasné, že niekedy sa sadne aj k pivku. Väčšinou spoločne oslávime premiéru novej inscenácie, či sme tam obsadení, alebo nie. Alebo keď niekto oslavuje sviatok, taktiež nás pozve na čašu vínka. Tiež si navzájom pomáhame tým, že si posunieme nejakú zaujímavú ponuku, ako napríklad moderovanie.

Predpokladám, že v Kunešove sa pozná každý s každým. Zrejme všetci vedia, kto si a čo robíš…
Kunešov je malá dedinka, to je pravda. Je nádherná, pretože je to môj domov, mám tam rodinu, priateľov a rád si tam chodím oddýchnuť.

A áno, poznáme tam každý každého. Keď som účinkoval v seriáli ZOO, tak som bol chvíľu televíznou “star“ Kunešova (smiech).

Tešilo ma, keď sa mi podarilo zorganizovať spoločne s OÚ pri príležitosti MDD výlet do Zvolena spojený s návštevou divadla a rozprávky Tri prasiatka. Taktiež ma teší, že niektoré rodiny dodnes navštevujú divadlo, alebo keď som prvýkrát vzal do divadla jednu pani, ktorá nikdy predtým v divadle nebola. Väčšinou, keď sa objavím v Kunešove tak zaznie ,,No ako, hééééérec?“ Je to veľmi milé.