Herec Milo Kráľ (39) spomína na školské časy v žiarskom gympli: Nahotinky na lavici aj obvinenie z úteku

Na obdobie v školských laviciach nie každý spomína s úsmevom. Seriálový a divadelný herec, hudobný skladateľ, textár, muzikant, režisér, a v neposlednom rade aj sexsymbol Milo Kráľ si ich oživuje pomerne často, navyše, veľmi rád.

Vyzerá to tak, že ste umelec telom aj dušou. Prečo teda gymnázium a nie konzervatórium?
Ani sám neviem. Zrejme väčší podiel na rozhodnutí, kam ísť do školy, mali v tom čase moji rodičia. Vybrali mi cestu všeobecného vzdelania a som tomu rád. Bol som s tým stotožnený vtedy a som aj dnes. Navyše, nemyslím, že som mal jasno v tom, čo by som chcel neskôr robiť.

Začiatky na strednej škole sú väčšinou traumatizujúce. Nový kolektív, viac učenia, väčšie nároky. Ako to bolo s vami?
My sme sa stretli veľmi dobrý kolektív, takže trauma, akákoľvek, nehrozila. Akurát ma nedopatrením zaradili do matematicko-fyzikálnej triedy.

A to bolo zle?
Ale nie, práve naopak. Matika síce nepatrila medzi moje silné stránky, na základnej škole som z nej, ako z jediného predmetu, mal sólovú dvojku, no pretože som mal skvelého učiteľa, pána Adámika, nemal som s ňou na gymnáziu žiaden problém. Vedel učivo dobre vysvetliť, mal vzťah k umeniu a veľmi rýchlo pochopil, že ja sa matematikou v živote živiť nebudem. Vedel, že sa bez nej zaobídem, a tak netlačil na pílu, za čo som mu ešte aj dnes vďačný.

A čo ťaháky? Preferovali ste v tejto oblasti niečo konkrétne?
Nie, nemal som žiaden svoj prepracovaný systém. Skôr som sa v kritických chvíľach spoliehal na našepkávanie od nabifľovanejších spolužiakov.

A kde ste v triede sedávali?
Na začiatku to bolo hneď v prvej rade. Spomínam si, že lavicu som si vyzdobil obrázkom vystrihnutým z časopisu. Išlo o polonahú slečnu, od pása nahor odetú len v Evinom rúchu. Keď to triedna učiteľka Kubišová videla, zrejme mala pocit, že sa jej sníva. Pripomeniem, že to bolo za éry komunizmu, kedy už rifle boli považované za pomerne veľkú rebéliu.

A čo dievčatá? Zažili ste na škole prvé lásky?
Isteže, hlavne tie platonické.

Ako to? Čo im bránilo prerásť v lásku ozajstnú?
Asi moja hanblivosť. Pochopiteľne, najprv som si začal všímať spolužiačky. Spočiatku sa mi páčila jedna, potom druhá, tretia… Akurát, že prváčky chodili s tretiakmi. Tak som si musel počkať na predposledný ročník. Keď sa tak stalo, chodil som, ako inak, s prváčkou.

Spomínate si na ňu aj po rokoch?
To ani nie, spomínam si skôr na slová, ktorými sa so mnou pri rozchode lúčila. Povedala: Život nie je rozprávka, ktorá sa musí skončiť šťastne.

A čo vy na to?
Padol mi veľký kameň zo srdca. Tuším to bolo niekedy v zime a mne úprimne odľahlo, že sa s ňou už nemusím prechádzať hore dole po meste. O dva týždne mi, pravdaže, chýbala, ale priamo v tej chvíli to bol ohromne oslobodzujúci po­cit.

Ste herec, muzikant a už aj režisér. Mali ste umelecké sklony už na gymnáziu?
Asi áno. Ako dieťa som účinkoval v amatérskom divadle na Ihráči, ktoré režírovala moja mama. Ako druhák na gymnáziu som sa v Žiari na predstavení martinského divadla Cigáni idú do neba prvýkrát stretol s profesionálnym divadlom, no a keď sme ako trieda pripravovali imatrikulačný program pre prvákov, tak ten som celý moderoval.

A aké to bolo? Mali ste trému?
Vôbec nie, užíval som si to. Už vtedy ma bavilo pracovať s ľuďmi, s ich energiou. Vytvárať prostredníctvom nich atmosféru okolo.

V súčasnosti ale veľmi nemoderujete, alebo áno?
Nie. Ani vtedy to nebolo niečo, za čím by som cielene išiel. Skôr ma to vždy ťahalo k herectvu a neskôr na VŠMU aj k hudbe. I keď základy k nej boli v tom čase už dávno položené. No až na vysokej škole som hudbu začal vnímať ako vnútornú potrebu a široký priestor na sebarealizáciu.

Aké sú vaše spomienky na spolužiakov? Stretávate sa vôbec?
Ale áno. Každý rok, s výnimkou tohto. Teraz sme to nejako nestihli, no a absolventský ročník 1994 bol najlepší. Minimálne pre mňa. Boli sme skutočne dobrá partia. Veľa sme športovali, hrali futbal, hokej, pamätám si kopec srandy.

A spomeniete si aj na situáciu, v ktorej vám do smiechu nebolo?
Veru spomeniem. Dvaja moji spolužiaci a kamaráti sa jedného pekného dňa zbalili a odišli z domu aj zo školy. Nikto ich nevidel a nikto o nich nič nevedel. Rodičia tých chlapcov, dodnes neviem prečo, obvinili mňa, že za to nejakým spôsobom môžem, alebo ich minimálne kryjem.

To je nepríjemné… Čo ste vtedy prežívali?
Cítil som veľkú krivdu, ale dnes, keď mám sám doma tínedžera, viem sa lepšie vžiť do ich vtedajších pocitov. Usudzujem, že zrejme bolo pre nich jednoduchšie a menej bolestné nájsť vinníka.

A čo sa so spolužiakmi stalo? Našli sa?
Jasné. Odišli do Prahy, kde chceli zmeniť svet. Veľmi skoro však zistili, že takým spôsobom to nepôjde a vrátili sa späť.

Spomínali ste, že sa pomerne často ako kolektív stretávate. Zmenili ste sa za ten čas?
Zmenili, život nás poznačil, lebo nám pristrihol krídla.

Blížia sa Vianoce, ako ich vnímate?
Mal som pracovne náročný rok, takže sa teším hlavne na oddych a čas strávený s rodinou. A to ostatné, ak môžem, vyjadrím básňou, ktorú som kedysi napísal, no dodnes vystihuje podstatu. Takže:

Na Štedrý deň doobeda,
vydržať sa doma nedá.
Zhon a krik, čudný zvyk,
z flegmoša je cholerik.

Tento strašný nervný nápor,
odnesie si chudák kapor.
Stačí šmyk, nemý vzlyk
a z kapra je mučeník.

Keďže zima deti láka,
chcem si stavať snehuliaka.
Mám však šok, tento rok,
sneh išiel na dôchodok.

Aspoň stromček sa podaril,
nádherne nám v okne žiari.
Je celý umelý…
Šťastní sme a veselí.

Foto: súkromný archív Mila Kráľa