Stretnutie prvých absolventov gymnázia po 2. svetovej vojne. V ročníku bol aj otec Petra Šperku...
V budove Prvého slovenského literárneho gymnázia, vtedy pod názvom Slovenské (neskôr Štátne) osemročné gymnázium, v roku 1949 maturovali páni a dámy, ktorí majú stále dostatok životného elánu a chuť sa vzájomne stretávať aj po rokoch. V sobotu, 7. septembra, sa opäť zvítali v školských laviciach.
Prvé slovenské literárne gymnázium je pokračovateľom gymnaziálnej tradície a vzdelanostnej osvety v revúckom okrese. V historickej pamiatke, novšej budove Prvého slovenského gymnázia, v ktorej sídli, bolo po 2. svetovej vojne Slovenské (neskôr Štátne) osemročné gymnázium a meštianska škola. Prví absolventi gymnázia z roku 1949 sa dodnes stretávajú, aby spomínali na študijné podmienky, zážitky a hodnotili ako sa ich životy premenili v priebehu rokov.
Opäť v školských laviciach
Najskôr sa stretávali ako mnohí absolventi každých päť rokov. Ich vzťahy sú však aj po dlhom čase pevné, a aj preto sa najnovšie stretávajú každoročne v budove, kde získavali svoje stredoškolské vedomosti. Majú už vyše sedemdesiat rokov a z ročníka, z 31 ľudí, ostali už iba desiati a triedna učiteľka Alžbeta Tomkuliaková, ktorá žije v starobinci v Želiezovciach a jej bývalí študenti ju familiárne volajú Betka. Ich spomienky na vyučovanie a zážitky sú presné.
„V miestnosti, kde je dnes zborovňa, sme mali kedysi triedu. Na druhom poschodí bola kresliareň. V budove medzi terajšou telocvičňou a školou sme mali telocvičňu my. Dokonca sme v nej maturovali. Bol v nej aj byt riaditeľa, Piatka. Ten bol ostrý, ale keď videl šikovných študentov, pomáhal im, aby mali dostatok vedomostí a dostali sa na vysoké školy. Od nás sa dostali až piati na medicínu, napríklad Janko Vrtiš, Ďuro Majling, či Beňo Peter. Dievčatá šli hlavne učiť alebo ďalšie tri začali študovať prírodné vedy. Traja šli aj na vojenské školy a nakoniec z nich boli plukovníci. Šimkovič šiel tiež do Bratislavy na fakultu telovýchovy a športu, hrával aj basketbal, všeličo. Ja som na vysokú školu nešiel,“ povedal Ján Piliar.
V Revúcej študovali všetci z okolia
Dnešné Prvé slovenské literárne gymnázium (PSLG) navštevujú žiaci z rôznych kútov Slovenska. Podobne to bolo aj po skončení 2. svetovej vojny. Prvý absolventský ročník tvorili Revúčania, ale aj žiaci zo Sirku, Železníka, Jelšavy, Tisovca, či Brezna. Do školy chodievali väčšinou vlakovými spojmi, lebo to bolo najpohodlnejšie.
„Spomínam si ako sme museli cestovať, keď napadlo veľa snehu. Prvý rok nás vozili konským povozom. Presnejšie starý pán Kováč. Bola to aj zábava,“ vysvetľuje náročnejšie podmienky Magda Žabková – Austová.
Študenti, ktorí robili aj neplechu
V Revúcej internát nebol. Tí, čo boli až od Brezna, nedochádzali každý deň. Ubytovaní boli súkromne na privátoch. Dodnes spomínajú na to ako sa napríklad rozhodli, že potrebujú chrípkové prázdniny.
„Chlapci od Brezna bývali na priváte, pri takej panej. Bolo také sychravé počasie, tak sme zorganizovali chrípkové prázdniny. Nešli sme do školy, ale k nim. Celé dopoludnie sme mastili karty. Odrazu sme pod oknami videli učiteľa. Nastal frmol, skrývali sme sa do skrine, pod postele, domáci si rýchlo oblečení ľahli pod periny, niektorí sme sa k ich nohám šupli pod perinu. Vošiel učiteľ, videl iba chorých, už bol takmer na odchode, keď si všimol na stole karty. Tie sme už nestihli skryť. A mali sme po prázdninách. Pekne nás povyťahoval a museli sme ísť do školy,“ rozpráva Šperka.
Tohtoročné stretnutie je o čosi smutnejšie
Napriek tomu, že prví absolventi po 2.svetovej vojne majú vysoký vek, všetci, ktorým to zdravie umožní, na stretnutie prídu. Aj so svojimi polovičkami. Napríklad až zo Senca prišiel aj Šimkovič, ktorý si návštevu Revúcej spája už aj s návštevou hrobov svojich rodičov. Na stretnutie sa veľmi tešil aj spolužiak, ktorý nanešťastie tesne pred ním, v pondelok, skonal. V smútku prišli aj manželia Šperkovci, rodičia nebohého Petra Šperku, záchranára, ktorý zahynul pri teroristickom útoku.
