Hrnčiarska tradícia na Gemeri: Kedysi dávalo prácu stovkám ľudí, FOTO
Nevyčerpané ložiská hliny sú v Gemeri-Malohonte dodnes, ale už nie sú využívané. Možno však len čakajú na ten správny čas, kedy po gemerskej hline opäť siahnu správne ruky a oživia fortiele starých hrnčiarskych majstrov.
Hrnčiarstvo kedysi dávalo v Gemeri-Malohonte prácu stovkám ľudí, v súčasnosti však v regióne pôsobia už len dve posledné hrnčiarky. Podľa riaditeľky Gemersko-malohontského múzea (GMM) v Rimavskej Sobote Oľgy Bodorovej v minulosti existovalo v regióne takmer 40 významných hrnčiarskych lokalít, ktoré boli sústredené v dvoch okruhoch – východnom a západnom.
„V prvom, ktorý bol v okolí Rožňavy a Revúcej, mali dominantné postavenie Šivetice. Keď som sa tam počas výskumu k svojej diplomovej práci pýtala, kto všetko tam bol hrnčiarom, jednoznačná odpoveď bola, že oni tam boli všetci hrnčiari, okrem učiteľa a farára,“ zaspomínala si Bodorová, ktorá sa gemerskému hrnčiarstvu ako etnologička dlhodobo venuje a pripravuje o ňom novú publikáciu.
Dodala, že v Šiveticiach ako v jedinej lokalite zaznamenala tiež existenciu hrnčiarskeho spolku, takzvanej cechy. „Založili ho v roku 1831 a mali aj artikuly. Správali sa ako skutočný spolok a riadili sa prísnymi pravidlami,“ podotkla riaditeľka.
Prvá manufaktúra
Pomerne rozsiahlu zbierku gemerskej keramiky v tejto časti Gemera-Malohontu vlastní Mestské múzeum Jelšava. „V našom depozitári sa nachádzajú predmety darované, kúpené, alebo inak získané, predovšetkým z okolitých dedín Držkovce, Licince a Prihradzany. Zaujímavosťou je, že v poslednej menovanej obci sa okrem bežných hrnčiarskych výrobkov vyrábali aj časti hlinených fajok,“ priblížila riaditeľka múzea Tatiana Strelková s tým, že v zbierkach majú aj torzá hrnčiarskych kruhov a dokonca časť mlynčeka, ktorým sa mlela surovina na glazúru.
Ako pokračovala, posledným človekom, ktorý sa v okolí Jelšavy venoval hrnčiarstvu, bol František Szarka zo Šivetíc, ktorý vyrobil aj suveníry pre potreby múzea. „Nepracoval však na hrnčiarskom kruhu, ale venoval sa výrobe do formy. Každá hrnčiarska rodina mala svoje charakteristické znaky výzdoby výrobkov, u tohto majstra to boli vtáčiky,“ dodala Strelková.
Druhý okruh bol neďaleko Rimavskej Soboty a Poltára, kde vznikla aj prvá známa keramická manufaktúra na Gemeri. „Založili ju Nemci a bola v Pondelku, dnešnej Hrnčiarskej Vsi. Jej datovanie sme zaznamenali v roku 1796,“ priblížila Bodorová.
Manufaktúra podľa jej slov využívala kvalitnú miestnu surovinu, takzvanú hlinu poltárskej formácie. Zásluhou vysokého obsahu kaolínu sa vyznačovala okrem iného výbornou ohňovzdornosťou a vo výrobkoch z nej sa dalo variť na otvorenom ohni. Miestni hrnčiari z nej dokázali vyrábať až 50-litrové nádoby.
Výroba aj distribúcia
Práve prítomnosť množstva ložísk hliny, ktorá sa stala dokonca i exportným artiklom, bola jedným z rozhodujúcich faktorov rozvoja hrnčiarstva v Gemeri-Malohonte. Hlinu však okrem hrnčiarov vyrábajúcich taniere, mliečniky, misy na zabíjačky či krčahy využívali tiež kachliari a výrobcovia škridiel i tehál. Niekedy sa z nej vyrábali dokonca aj hlinené píšťalky, nástrešníky, rôzny figurálny sortiment a po druhej svetovej vojne istý čas dokonca i suveníry pre návštevníkov kúpeľov Číž a jaskyne Domica.
Hrnčiarske výrobky však nestačilo len vyrobiť. Nemenej dôležitou úlohou bola distribúcia k zákazníkom, ktorá mala rôzne formy. „Buď šiel hrnčiar s naloženým vozom z dediny do dediny, alebo sa orientoval na jarmoky. Ak tovar nepredal sám, mal vo väčších mestách priekupníkov, ktorým ho potom predal,“ načrtla riaditeľka GMM s tým, že ďalšou formou distribúcie bola železnica, čo fungovalo ešte aj po roku 1918.
Posledné 2 hrnčiarky
Vrcholným obdobím klasického hrnčiarstva v Gemeri-Malohonte bolo 19. storočie. Začiatkom 20. storočia však prišiel pokles výroby, ktorý mal podľa Bodorovej viacero dôvodov. „Hrnčiari svoje výrobky predávali hlavne na Dolnej zemi, v Haliči, Sedmohradsku, ako aj na celom území dnešného Maďarska a severe bývalej Juhoslávie. Po vzniku Československa však tieto trhy postupne stratili,“ vysvetlila.
Ďalšími dôvodmi úpadku tohto remesla bol podľa nej príchod nových produktov zo skla či smaltovaných riadov, ktoré vyrábali v neďalekom novohradskom Fiľakove. „Zmenil sa i spôsob života. Otvorené ohniská, na ktorých sa varilo v hlinených hrncoch, boli menené za sporáky. Búrali sa tiež pece,“ podotkla riaditeľka GMM.
V 70. rokoch ešte pôsobili v Gemeri-Malohonte ôsmi hrnčiari, podľa Bodorovej si však, bohužiaľ, ani v jednom prípade nenašli nasledovníkov. Posledné dve hrnčiarky Dana Bakšová a Paulína Kortišová zachovávajú tradíciu tohto remesla v Hrnčiarskych Zalužanoch.
Nevyčerpané ložiská hliny sú v Gemeri-Malohonte dodnes, ale už nie sú využívané. Možno však len čakajú na ten správny čas, kedy po gemerskej hline opäť siahnu správne ruky a oživia fortiele starých hrnčiarskych majstrov.
