Denník letušky: Zážitky z najväčšieho obchoďáku sveta a ťažká skúška na palube

Konečne som si mohla opäť vydýchnuť. Mala som za sebou týždeň plný náročných skúšok. Po nich som tak už ovládala dva typy Boeingov a tri typy Airbusov. Nakoniec sa mi to už nezdalo ani tak ťažké na naučenie. Samozrejme, že sa vyskytli jednotlivci, ktorí museli absolvovať aj reparát, ale posledným testom z mojej skupiny napokon prešli všetci.

Zákulisie tréningu letušiek

Aby ste pochopili, ako vlastne prebiehajú také tréningy čerstvých letušiek, porozprávam bližšie o jednom z nich – zdravotnom školení. Kolegovia napríklad na ňom dostali od šéfov nejakú konkrétnu situáciu, ktorá sa môže v lietadle udiať a mali zahrať, že im niečo je. My sme boli tím troch letušákov, ktorí sme na to všetko mali pohotovo a správne reagovať.

Jeden z nás hral úlohu prvého záchrancu, druhý bol záloha a tretí s tým mal za úlohu oboznámiť pursera, teda človeka, ktorý zastáva najvyššiu letuškovskú pozíciu v lietadle a na ktorého pleciach stojí úspešnosť letu. Purser hneď volal špeciálnu nemocnicu v USA a pilota. Každý sme sa teda vystriedali v každej z týchto úloh. Ja som bola prvou záchrankyňou v situácii, keď sa žena začala najprv dusiť. V tom prípade ju treba podporiť v tom, aby si odkašľala.

Ibaže mladá žena vzápätí dala najavo, že už sa jej nedá ani kašľať, ani dýchať a v tom prípade existuje na to osvedčený ťah: postavíte sa za človeka a päsťami mu začnete dávať impulzy ako keby v hornej časti brucha. Chcela som to tak aj urobiť, ale objavil sa ďalší zádrhel – odhodila ma s ráznym nesúhlasom. Nato jej manžel začal kričať, že mám okamžite prestať, lebo je tehotná. Vysvetlila som mu, že to nevadí a keď ju stlačím na hrudi, tak jej to aj tak pomôže, načo však dievčina zasimulovala bezvedomie.

Keď príde na krik…

Učili nás, že vtedy hneď treba skontrolovať či okolo nej nie sú nejaké nebezpečné predmety, potom musíte preveriť či reaguje na hlas, alebo na bolesť. No nereagovala. Žiaľ. Začala som teda kričať, že potrebujem pomoc seniora spolu s defibrilátorom, kyslík, onyx (meria pulz a kyslík v krvi) a masku na umelé dýchanie. Našťastie moja pacientka/herečka dýchala, takže jej nebolo treba dávať umelé dýchanie. Medzitým môj komunikátor bol v kontakte s purserom ako aj s kokpitom a tak všetci boli o všetkom informovaní. Pilotovi bolo z nemocnice v USA odporučené, aby odklonil lietadlo a pristál niekde čo najskôr. Bolo to možné, keďže o tom, čo sa na palube deje, vedel dostatočne skoro. Bol tak pripravený na pristávanie a napokon som dievčinu akože zachránila. Bola som veľmi rada, pretože skupine pred nami vraj „zomrela“.

Potešilo ma aj to, že aj ďalšie skúšky som zvládla veľmi dobre a naša trénerka mi potom dala veľmi peknú spätnú väzbu. Bola prekvapená, keď som jej povedala, že tento týždeň bol pre mňa v porovnaní s tými dvoma predchádzajúcimi, ktoré sa týkali bezpečnosti, ťažší. A že som sa dosť trápila s tým, že pri popise väčšiny zdravotných situácií mi bolo zle. Nemám rada krv, ani injekcie a keď sme pozerali na videu pôrod, myslela som, že sa každú chvíľu rozutekám na toaletu. Tak či onak, bolo to konečne za mnou a už som len v kútiku duše dúfala, že nikdy nebudem musieť robiť na palube pôrodnú babu.

Najväčší obchoďák v najvyššej budove sveta

Popri tom všetkom však zostal aj čas na relax. Podarilo sa mi vyraziť do najväčšieho nákupného centra na svete, známeho ako Dubai Mall. Aby ste si vedeli predstaviť jeho gigantickosť, hovorí sa, že do tohto obchoďáku sa zmestí až 50 futbalových ihrísk. Nachádza sa na „úpätí“ najvyššej budovy sveta Burj Khalifa a ako všetko, čo Arabi v Emirátoch robia, tak i toto centrum je veľkolepé.

V Dubai Mall nájdete napríklad aj gigantické akvárium. A to naozaj doslova. Môžete sa do neho ísť potápať a budú vás sledovať ľudia popri svojich nákupoch. Je tam tiež ľadová plocha pre korčuliarov, kino s 22 sálami (v ktorom z filmov vystrihujú “nevhodné” scény), obchody od výmyslu sveta a takých značiek, ktoré som ani ja, veľká shopaholička, nikdy nikde nevidela.

To všetko završuje tancujúca fontána, ktorú pred Burj Khalifom púšťajú každý večer do rytmu hudby. Strieka údajne až do výšky 150 metrov a je to dosť ohromujúce. Naposledy fontána “tancovala” do rytmu All night long od Lionel Richie a rozhodla som sa, že sa na ňu pôjdem pozrieť vždy, keď budem mať čas – v repertoári má vraj totiž mnoho ďalších tanečných vystúpení na rôzne iné skladby.

Veľmi ma prekvapilo, keď sa ma v jednom obchode zahalená moslimka opýtala, odkiaľ mám dlhú čiernu sukňu (mimochodom s rozparkom až do polky stehna), ktorú som práve mala na sebe. Vraj by si tiež rada takú kúpila. Som si však istá, že by cez ňu aj tak naďalej nosila svoju čiernu abayu.

Hábit bez bielizne

Pri svojich potulkách obchodným centrom som si všimla aj množstvo mužov oblečených v bielych dlhých róbach, ktoré sú až príliš biele, čisté a naškrobené. Ako keby práve prišli z nakrúcania reklamy na prací prostriedok. Šokujúce je, že pod týmto bielym hábitom s názvom dišdaš muži nenosia spodnú bielizeň.

Cestou domov ma v metre prekvapila ďalšia vec a síce, že ma nejaký muž pustil si sadnúť. U nás ľudia niekoho pustia si sadnúť jedine, ak je ten druhý človek starý, tehotný, alebo postihnutý a ani to nie je záruka. Ale tu len tak… Metro v Dubaji jazdí automaticky, čiže bez vodiča, má aj prvú triedu s lepšími miestami na sedenie, za ktorú si môžete priplatiť. Sú v ňom oddelené priestory pre ženy a deti, čo je koniec koncov celkom príjemné. Tlačiť sa niekde s Indami mužského pohlavia rozhodne nepatrí medzi moje obľúbené činnosti :)

Denník mladej letušky skrýva ešte množstvo unikátnych zážitkov a zaujímavých informácií. Jeho ďalšie pokračovanie nájdete na našom portáli už budúci štvrtok. Tu si môžete prečítať predošlý diel.

Text a foto: Pedra Drake